Kandidáti kadečo nasľubovali, od veľmi konkrétnych lokálnych zmien až po všeobecnejšie sľuby: adaptácia na klimatické zmeny, lepší vzduch, krajší a bezpečnejší verejný priestor atď. Všetko záslužné ciele. Lenže koľkí si uvedomia, že ich splnenie má v mestách ešte viac v rukách malá skupina, pre verejnosť anonymných, nikým nevolených odborníkov.
Prísne stavebné normy
Máme najprísnejšie svetlotechnické stavebné normy. Dokonca prísnejšie ako v ponurých severských krajinách. Tie naše vznikli za úplne iných sociálno-ekonomických a ostatne i klimatických podmienok, aké máme dnes. Ich dôsledkom je, že urbanisti a architekti nemôžu vytvoriť ulicu širokú (presnejšie úzku) ako ju poznáme zo staršej zástavby, a už vôbec nie takú, aké sa stavajú v horúčavách trpiacich južných regiónoch.
Nemôžu ani stavať obľúbenú blokovú výstavbu, keď dvor poskytuje ticho i zelenú bezpečnú oázu. Stále v podstate prevláda modernistická „sídlisková“ výstavba. Dokonca aj keď sa v staršej zástavbe z nejakých dôvodov dom asanuje, normy už nemusia umožniť postaviť zaň rovnako vysokú náhradu. Hoci sa roky volá po zmene (v Prahe si kvôli tomu dokonca tvoria vlastné stavebné predpisy) túto žiadne voľby neprinesú.
Iné absurdné normy sa týkajú dopravných stavieb, tie u nás vyžadujú nezmyselne široké cestné pruhy i v porovnaní s vyspelým zahraničím. Jednak tým zaasfaltovávame veľa priestoru, ktorý by sa dal lepšie využiť, zeleňou počnúc, a jednak široký jazdný pruh zvádza k rýchlej jazde, to jest niečomu v obývaných územiach vyslovene nebezpečnému. Nie je náhoda, že Cyklokoalícia v reakcii na nedávne bratislavské dopravné nešťastie žiadala, okrem iného, prehodnotenie týchto stavebných noriem.
Ďalším nevoleným, zato významným aktérom sú krajské dopravné inšpektoráty. Darmo sa mestá snažia vytvoriť bezpečnejšie cesty, dopravnými úpravami, vytváraním bus pruhov, znižovaním rýchlostí a pod., v konečnom dôsledku rozhodne dopravný inšpektorát, ktorý mal tendenciu uprednostňovať „plynulosť“ dopravy pred bezpečnosťou obyvateľov či kvalitou ich životného prostredia.
Ďalšou našou špecialitou je „Kaliňákov“ zákon, umožňujúci parkovanie na chodníkoch. Ten zo dňa na deň výrazne zvýšil počet parkovacích miest a isto tak prispel k nákupu ďalšieho auta do rodiny. Škoda bola urobená a teraz sa ťažko vracajú veci späť. Inou našou špecialitou sú parkovacie normy. Ak v zahraničí je už dlhé roky trend určovať skôr maximálny počet parkovacích miest k domu, u nás je to počet minimálny. Dosah tejto normy je širokosiahly. Od predraženia stavieb cez v podstate nemožnosť zastavať úzke prieluky medzi domami až po nepriame generovanie počtu áut brázdiacich ulice našich miest.
Kandidáti kadečo nasľubovali, od veľmi konkrétnych lokálnych zmien až po všeobecnejšie sľuby. Lenže koľkí si uvedomia, že ich splnenie má v mestách ešte viac v rukách malá skupina, pre verejnosť anonymných, nikým nevolených odborníkov.
Naopak, sú normy v zahraničí bežné, ktoré u nás absentujú. Napríklad nemáme nijako regulovanú výstavbu nákupných centier. Bratislava je už teraz európskym rekordérom v ich počte. Tie, ktoré sú v centre, postupne vysajú život z ulíc, vedú k úpadku obchodov v parteroch domov, čím sa spätne stávajú ulice anonymnejšie a menej bezpečné.
Komunálna politika ako predstupeň veľkej politiky
Takto by sa dalo pokračovať, no stále toho ostáva dosť, čo môžu komunálni politici zle alebo dobre spravovať či (z)meniť. Ak teda majú chuť a peniaze. S tým súvisí i záujem o voľby. Na oboch stranách. Asi opäť budú obce, kde sa nenájdu žiadni kandidáti a naopak. Napríklad v niektorých častiach Bratislavy pripadá na jedno poslanecké miesto desiatka záujemcov. Iste, má to veľa dôvodov. Od polmiliardového rozpočtu mesta až po vášne, ktoré vzbudzuje súčasný primátor či niektorí starostovia.
Komunálna politika láka i záujemcov o vstup do „veľkej“ politiky. Sú krajiny, kde takýto postup má svoju tradíciu (napríklad súčasný nemecký kancelár bol predtým starostom Hamburgu, vari najslávnejší kancelár Konrad Adenauer dlhé roky viedol Kolín nad Rýnom, vo Francúzsku prezident Jacques Chirac a premiér Alain Juppé predtým starostovali v Paríži a v Bordeaux).
U nás sa také niečo podarilo len Jozefovi Moravčíkovi – voľakedajší primátor Bratislavy sa stal neskôr na chvíľu dokonca premiérom. No bežnejšie je, že sa politici z „vrcholovej“ politiky uchádzajú o miesta komunálnych poslancov. V Bratislave ich môžeme nájsť dosť aj teraz. Asi ich najväčšia koncentrácia bývala v bratislavskom staromestskom zastupiteľstve, spravidla 3–4 poslanci Národnej rady. I keď ťažko to označiť za výhodu – minimálne v tom zmysle, že na parlamentnej úrovni nehľadali systémové riešenia pre problémy, s ktorými sa zoznámili na „komunále“.
Komunálne voľby neprinášajú len ono slávne „predvolebné asfaltovanie“, ale v tom lepšom prípade i širšiu diskusiu o smerovaní obce, mesta či župy. Súťaž programov môže byť základom pre generovanie nových nápadov, nasvietenie problémov z nových uhlov, ale môže i vtiahnuť do komunálnej politiky občanov i nových poslaneckých kandidátov. No často sme svedkami i opaku, keď sa voľby zúžia na osočovanie súperov. V tom prípade sotva voľby prinesú to, čo by mohli. A mali.