Malé národy musia dať o sebe vedieť a hľadať spojencov

Nedávna epizóda, keď Briti ukázali, že netušia, kto je náš prezident, nám pripomenula, ako málo sa veľké štáty a veľké informačné agentúry starajú o to, aby podložene informovali o tom, čo sa deje v krajinách, ktoré nie sú v prvej línii európskej a svetovej politiky.

27.10.2022 12:00
debata (2)

Pre malé národy, ktoré musia obhajovať svoje právo objaviť sa a zostať na mape sveta, nezostáva nič iné, ako dať o sebe vedieť vlastným pričinením a hľadať spojencov, ktorí ich v tejto snahe podporia.

Koniec októbra je vždy príležitosť, aby sme sa na chvíľu vrátili o sto rokov späť a pripomenuli si okolnosti, keď naši predkovia bojovali o vlastný štát pre Čechov a Slovákov. Aj oni mali pred sebou úlohu zoznámiť svet s nerovnoprávnym postavením utláčaných národov v rakúsko-uhorskej monarchii a obhajovať svoje právo na plnohodnotný život vo vlastnom štáte.

Medzi krajiny, kde verejnosť nevedela o postavení slovanských národov v monarchii takmer nič, patrilo aj Taliansko. Svetlou výnimkou bol revolucionár Giuseppe Mazzini, ktorý bojoval za slobodné jednotné Taliansko a v Slovanských listoch z roku 1857 priznával rovnaké právo aj Slovanom. Prešlo ešte vyše pol storočia, kým terstský esejista, prozaik a básnik Gianni Stuparich uverejnil v roku 1915 knihu s názvom Český národ (La nazione ceca), čo bolo prvé dielo, ktoré sa v Taliansku obšírnejšie venovalo českým dejinám a kultúre. O Čechoch a Slovákoch písal už aj pred prvou svetovou vojnou.

Vojna vniesla do národnooslobod­zovacieho boja Čechov a Slovákov novú dynamiku. Volanie po novom usporiadaní v strednej Európe bolo treba podložiť presvedčivou argumentáciou a medzi krajiny, kde si bolo treba získať verejnú mienku na svoju stranu, patrilo aj Taliansko. V roku 1917 sa v rímskom vydavateľstve Ausonia podarilo uverejniť knihu Edvarda Beneša Čechy proti Rakúsko-Uhorsku (La Boemia contro L'Austria-Ungheria). Úvod k tomuto vydaniu napísal novinár a bádateľ v oblasti medzinárodných vzťahov Andrea Torre, poslanec zo skupiny liberálno-radikálnych politikov, ktorí sa inšpirovali myšlienkami Mazziniho. Torre sa prihovára nielen za spoluprácu medzi Čechoslovákmi a Talianmi v boji proti spoločnému nepriateľovi Nemecku a Rakúsko-Uhorsku, ale aj za povojnovú spoluprácu medzi Talianskom a slobodným Československom.

Pre malé národy, ktoré musia obhajovať svoje právo objaviť sa a zostať na mape sveta, nezostáva nič iné, ako dať o sebe vedieť vlastným pričinením a hľadať spojencov, ktorí ich v tejto snahe podporia.

Situácia sa po druhej svetovej vojne predsa len zlepšila, aj v Taliansku existuje skupina historikov, ktorí sa venujú dejinám Čechov a Slovákov. Medzi najvýznamnejších patrí Francesco Leoncini, ktorý vyše pol storočia prednášal české, slovenské a stredoeurópske dejiny na univerzite Ca' Foscari v Benátkach a v početných publikáciách a vystúpeniach na kongresoch informoval taliansku a európsku verejnosť o minulosti a prítomnosti tohto regiónu. Jeho zásluhou vyšla spomínaná Benešova kniha v roku 2020 v novom vydaní v Ústave dejín talianskeho obrodenia v Trevise. Napísal k nej obsiahly doslov s názvom Od Ríma 1918 po Mníchov 1938 a Prahu 1948: vedúci politik medzi demokraciou a diktatúrami (Da Roma '18 a Monaco '38 a Praga '48: un leader tra democrazia e dittature).

Vracia sa v ňom k posadnutosti Jadranom, pre ktorú Taliansko odmietalo priznať Čechom a Slovákom nezávislý štát, aby to nemuselo urobiť aj pre južných Slovanov. Odmietavý postoj k politickému usporiadaniu po prvej svetovej vojne doviedol Taliansko do spoločnosti porazených štátov, Rakúska a Maďarska, neskôr do spojenectva s nacistickým Nemeckom. Pripomína aj slová A. J. P. Taylora z jeho knihy Habsburg monarchy, ktorý už v 1948 predpovedal, že stiahnutie sovietskych vojsk zo strednej Európy povedie k nemeckej hegemónii v tomto regióne, čo sa po roku 1989 aj udialo.

Leoncini sa postaral aj o to, aby sa talianska verejnosť oboznámila s myšlienkami T. G. Masaryka, ktoré zhrnul vo svojej knihe Nová Európa. Tá vyšla v talianskom preklade po prvý raz len minulý rok – T. G. Masaryk: La Nuova Europa, Castelvecchi – spolu s článkom Benedetta Croceho z roku 1945, v ktorom si uctil pamiatku T. G. Masaryka.

Osobu prvého československého prezidenta približuje v knihe talianskym čitateľom článok Kolomana Gajana z roku 1994 a úvod F. Leonciniho, ktorý napísal ešte v 1996. V roku 2021 k nemu pridal aj doslov Výzva a dvojitá porážka humanizmu (Sfida e doppia sconfitta dell'umanesimo). Sleduje v ňom vývoj humanistického posolstva od Mazziniho k Masarykovi na pozadí vzťahov Talianska so strednou Európou, až po súčasné sklamanie z dôsledkov nenaplnenej demokratizácie a humanizácie verejného diania v nových štátoch na mape Európy.

Tieto knihy, spolu s publikáciou Sergia Tazzera Vlastenci alebo zradcovia, M. R. Štefánik e la legione ceco-slovacca, ktorá vyšla v roku stého výročia ukončenia prvej svetovej vojny aj v slovenčine, zvyšujú informovanosť talianskej verejnosti a dianí v našom regióne a pomáhajú, aj cez myšlienky politikov ako boli Mazzini, Beneš, Masaryk a Štefánik, posunúť Európu smerom, ktorý si pre náš kontinent želali tieto veľké osobnosti minulosti.

© Autorské práva vyhradené

2 debata chyba
Viac na túto tému: #Taliansko #Stredna Európa #vznik Česloslovenska