Príčinou je aj totálny chaos a úplná absencia ideového, programového profilu politických strán. Tie veru nie sú transparentnými reprezentáciami rozdielnych názorových a záujmových prúdov slovenskej spoločnosti. Pojmy pravica, stred, ľavica, alebo konzervatívci, liberáli, sociálni demokrati sú u nás úplne zmätené: tak občan stráca elementárny prehľad o alternatívnych možnostiach vývoja Slovenska, nezískava predstavu o aké Slovensko vlastne stranám ide.
Aj v novinárskej obci sa strany nejako podivuhodne začnú deliť na tie korupčné a protikorupčné, tie prozápadné a provýchodné, demokratické a nedemokratické. Aj tieto aspekty sú nepochybne dôležité: korupciu však majú riešiť trestné orgány, protidemokratické strany nemajú u nás čo pôsobiť (ústava ich zakazuje); a sme členmi EÚ a NATO a okrem úplne okrajových strán nemá nikto v programe vystúpenie z týchto inštitúcií; a občas nejaký proruský výkrik nás až tak znepokojovať nemusí.
Plazivý konzervativizmus
To, čoho máme nadbytok je ale totálna nekompetencia v riadení štátu a chaos v základných hodnotách; čo nám chýba je jasná sociálno-ekonomická vízia. A v tomto chaose sa nám, vždy tak nejak poza búčky dostávajú do zákonov rôzne konzervatívne projekty. Slovenská politická scéna sa hodnotovo posúva doprava, niekedy extrémne doprava. Síce chaoticky, nebadane, ale až akosi povinne. Ešte za ministra Krajčiho, ktorý tak ako náš dnešný premiér Heger bol preniknutý vnuknutiami „Ducha svätého“, sa nám do zdravotného systému dostávali prvky katolíckej doktríny, rovnako ako nenápadne prenikajú do nášho sociálneho systému v podobe reforiem „posledného križiaka“ ministra Krajniaka (od potláčania „gender“ ideológie po diskriminačný „rodičovský“ bonus atď.).
To, čoho máme nadbytok je totálna nekompetencia v riadení štátu a chaos v základných hodnotách; čo nám chýba je jasná sociálno-ekonomická vízia.
A aj keď sa pre dezorientovaného voliča – síce oprávnene naštvaného na vládnuci Smer predovšetkým po kauzách Baštrňák a Kaliňák – zdalo OĽaNO protikorupčnou jednotkou, tak v skutočnosti bolo od počiatku údernou jednotkou ultrakonzervatívnych katolíkov aj s ľudáckymi sklonmi. Po čase to jasne zbadalo aj akosi dodatočne sa formujúce „liberálne krídlo“, na ktorého čelo sa stavia doterajší, od čias VPN jednoznačný konzervatívec, Jano Budaj.
Boris Kollár je – k jeho chvále – od počiatku konzervatívec vo svojich názoroch; aj keď vo svojich činoch, s početným potomstvom s nespočetným množstvom žien, je príkladom stelesneného ultraliberála. Matovič sa z protikorupčného aktivistu vracia k svojim dávnejším konzervatívnym koreňom, ba teraz sa už štylizuje za „prenasledovaného kresťana“: veď predsa nemôže pripustiť, že je predmetom kritiky a výsmechu pre svoje avantúry a demagógiu…
KDH zvádza vo svojom vnútri boj medzi európskou podobou kresťanskej demokracie a spiatočníckym trendom ultrapravice naväzujúcej na utopickú víziu obnovenia „kresťanskej“ (rozumej katolíckej) Európy, podriaďujúcej si ženu, muža, LGBTI+ a vlastne každého občana normám katolíckej doktríny – navyše vždy v klerikálnej interpretácií.
Miznutie ľavice
Fico od svojich prehratých prezidentských volieb predviedol piruetu a dnes zakotvil na pozíciach sociálneho a kultúrneho konzervativizmu, ktorý je taký blízky a drahý celej európskej ultrapravici od Le Penovej, Meloniovej, Orbána, Kaczinského po Putina. Ale priam obsedantne sa vydáva za sociálneho demokrata. Aj keby som hľadal s porozumením a so zväčšovákom, tak by som v jeho názoroch, postojoch a rétorike nič sociálnodemokratické nenašiel.
Pellegrini od odtrhnutia sa od Smeru nesmelo naznačuje, že bude tou skutočnou sociálnou demokraciou na hony vzdialenou od Ficovho ľudácko-boľševického poblúdenia. A Pellegrini drží protifašistickú zástavu celkom viditeľne, čo je v dnešných turbulentných časoch oceneniahodné; ale po nádejnej deklarácií sociálnodemokratického profilu na poslednom sneme Hlasu-SD sa jeho podpredseda Erik Tomáš nechá počuť v profilovej rozhlasovej relácií, že on je „osobne konzervatívny politik“ (sic!) a teda žiadne ambície LGBTI+ ľudí na rovnoprávne postavenie nepodporí… Takže, vlastne v Slovensku nijakú demokratickú ľavicu nemáme. Ešte aj tí, čo sa sami pokladajú za ľavičiarov, väčšinou komunistickej proveniencie, najradšej na sociálnych sieťach šíria úvahy a názory z konzervatívnych médií ako Postoj či Štandard.
Progresívne Slovensko (PS) po odchode Ireny Biháriovej postupne redukovalo vo svojom obsahu všetko „pokrokové“ (v tom zmysle ako sa historicky chápalo) na práva na interrupcie, práva LGBTI+ „komunity“. Iste, vďaka aj za to, lebo za tieto práva sa stavajú otvorene, úprimne a s nasadením a sú tak majákom v boji proti ľudáckemu resentimentu. To však na „progresívnu“ reformu slovenskej spoločnosti nestačí. Priestor uchopiť ľavicové témy, ponúknuť obraz a perspektívu sociálnodemokratického Slovenska, ostal otvorený.