Revolučné obdobie po prvej svetovej vojne a príklad ruských boľševikov boli silnými determinantmi situácie v Taliansku, kde dlhodobo panovala chaotická politická situácia. V dnešnom kontexte dosahov inflácie, vojny na Ukrajine, nárastu cien energií a celkovej nestability v spoločnosti sa často otvára otázka, či nehrozí návrat nedemokratických režimov, resp. fašizmu.
V parlamentoch európskych štátov sledujeme popri úspechoch krajnej pravice aj jej neúspechy. Ale v krajine, kde sa politicky a intelektuálne zrodil fašizmus, sa prvýkrát po druhej svetovej vojne k moci dostala strana s fašistickými koreňmi. Talianske voľby vyhrala Giorgia Meloniová so stranou Bratia Talianska, ktorá nadväzuje na tradíciu neofašistického talianskeho sociálneho hnutia. Volebné úspechy neofašistických strán už ani neprekvapujú, no práve to je dôvodom na obavu, hoci je trajektória ich úspechov nestabilná. Nimi presadzované témy sa stávajú štandardom, ktorý preberajú tzv. „štandardné“ strany, a to bez ohľadu na politické spektrum.
Neofašistické hnutia sa vyznačujú tým, že zakrývajú svoju pravú podstatu. Fašizmus prežil rok 1945 a postupne sa transformoval do rôznych podôb neofašizmu. Je príznačné, že k svojej morálne a politicky zdiskreditovanej historickej podobe sa v plnej miere nepriznáva.
Neofašistické hnutia sa vyznačujú tým, že zakrývajú svoju pravú podstatu. Fašizmus prežil rok 1945 a postupne sa transformoval do rôznych podôb neofašizmu. Je príznačné, že k svojej morálne a politicky zdiskreditovanej historickej podobe sa v plnej miere nepriznáva. Jeho protagonisti sa navonok dištancujú od otvorených prejavov fašizmu a rasizmu. Svoju činnosť a politickú perspektívu zakrývajú rúškom radikálneho konzervativizmu a boja za tradičné hodnoty, resp. voči progresívnym a ľavicovým silám. Medzi najnovšie trendy patrí identitárstvo, ktoré nevyvoláva také negatívne asociácie, ale v skutočnosti predstavuje etno-kultúrny nacionalizmus s rasistickými prvkami. Je s ním spojená aj teória veľkého nahradenia tvrdiaca, že globálne elity chcú nahradiť pôvodné obyvateľstvo prisťahovalcami. Tejto konšpiračnej teórii, ktorá je spolu s identitárskou politikou blízka novej talianskej premiérke, veril aj strelec zo Zámockej ulice.
Mussolini začínal politickú kariéru v socialistickej strane, aj keď nebol priaznivcom rovnostárstva. Zo strany bol vylúčený, keď nezdieľal odpor voči vojnovému snaženiu Talianska v prvej svetovej vojne. Následne naplno rozvinul nacionalistické idey, ktoré považoval za dôležitejšie ako triedne rozdiely. Samotnému fašistickému režimu trvalo roky, kým ustálil koherentnejšiu politickú ideológiu a program. Rovnako dnešné neofašistické strany sa vyznačujú značnou dávkou politického oportunizmu, mnohé politické postoje presadzujú ad hoc podľa aktuálnej potreby. Meloniová pre financie z Európskej únie nevykročí zo zabehnutého rámca medzinárodnej politiky, pričom úniu v skutočnosti nenávidí ako protiklad voči identitarizmu. Na domácej scéne rozvinie agresívnu politiku proti prisťahovalcom, LGBTI+ ľuďom a „genderu.“
Tieto prejavy takisto súvisia s populizmom. Hoci sa v slovenskom mediálnom priestore ukotvil pojem populizmus ako odmietnutie kvázi rozumných, úsporných ekonomických opatrení a synonymum pre rozdávanie sociálnych balíčkov, v skutočnosti označuje antiestablišmentové politické postoje, ktoré stavajú „ľud“ proti „elite“, v súčasnosti často v podobe vymedzenia sa voči globálnym elitám a odmietnutím „politiky“ ako takej. Obdobne sa prejavoval historický fašizmus, ktorého predstavitelia sa vymedzovali napr. voči „medzinárodnej plutokracii“. Za úspechom Meloniovej stojí aj nespokojnosť Talianov s politikou Maria Draghiho s nálepkou „bruselského bankára,“ ktorá mala negatívne dosahy na bežných pracujúcich.
Dnešné krajne pravicové strany oslovujú veľa protestných voličov, ktorých nemožno označiť za ideologicky presvedčených ľudí. Sú nahnevaní a nespokojní, časť z nich inklinuje k tzv. „poriadku“, ktorý so železnou pravidelnosťou sľubuje krajná pravica. Historicky dokázala tieto nálady absorbovať aj ľavica, či už išlo o komunistov alebo sociálnych demokratov. Tiež sa vymedzovali voči establišmentu a stáli na strane ľudí (pracujúcich). Fašisti dokázali oslovovať len časť nezamestnaných a mladých, slabšie uvedomelých robotníkov. Na Slovensku sa o hlasy frustrovaných voličov pokúša bojovať (slovenská) sociálna demokracia Smer. Zrejme „karpatská“ nátura slovenskej politiky spôsobila, že namiesto niečoho pozitívneho sa počas tohto boja v rámci politickej agendy a slovníka stáva nerozoznateľnou od krajne pravicových politických strán, čo súvisí so všeobecnejším problémom „mainstreamizácie“ neofašistických naratívov. Oslovenie týchto voličov demokratickými stranami tak zostáva výzvou.