Druhé kolo volieb tak trochu pripomínalo legendárny zápas majstrovstiev sveta vo futbale v roku 1950 na novučičko otvorenom štadióne Maracaná v Riu de Janeiro: favorizovaná Brazília v prebiehajúcom finále s Uruguajom už doslova po celej krajine oslavovala víťazstvo, keď tu zrazu v 66. minúte Uruguaj vyrovnal a pár minút pred koncom zápasu strelil víťazný gól. Dav, a s ním celá Brazília, v tom okamihu doslova onemel, zavládlo priam ohlušujúce ticho. Absolútny šok dostal názov „Maracanaço“, niečo ako „rana z Maracaná“. V podstate synonymum národného smútku.
Ticho pred búrkou
Reakcia ultrapravicového konzervatívneho prezidenta z Liberálnej strany (oxymorony už neexistujú) a jeho voličov v mnohom pripomína reakciu po onom historickom zápase. Kým voliči Lulu oslavujú i ťažko vydobytý návrat nádeje ľavicovej politiky, Bolsonaro „ohlušujúco“ mlčí. Vo vzduchu sa zlovestne vznáša tieň bežných vojenských prevratov. Zúfalstvo voličov vojenského dôstojníka by mohlo byť väčšie len po prehratom futbalovom zápase. Nie bezdôvodne – do posledných chvíľ si Bolsonaro udržiaval niekoľkopercentný náskok a pohľad na mapu volebných výsledkov na prvý pohľad pripomína futbalové ihrisko.
Bolsonaro zvíťazil vo väčšine z 27 štátov, s výrazným poklesom na severovýchode, kde Lulovo víťazstvo výpovedne bije do očí, obzvlášť v štátoch Piauí (76,86 %), Bahía (72,12 %) či Ceará (69,97 %). Preložené do čísel to v týchto oblastiach znamená 22,2 milióna hlasov pre Lulu v porovnaní s 9,8 milióna hlasov pre jeho rivala. V strategicky a priemyselne významnom štáte Minas Gerais je pomer rovnako veľavravný ako na celoštátnej úrovni – prakticky „fifty-fifty“ s tesným náskokom pre Lulu. Rozdiel, ktorý na úrovni Brazílie vypovedá o fatálnom rozdvojení.
Ľavica bývalého prezidenta (ktorý si odsedel 18 mesiacov za mrežami za korupciu, aby ho napokon súd oslobodil) od začiatku interpretovala ako nespochybniteľného víťaza. Ako nádej s priveľkými očami sa to ukázalo okamžite po prvom kole 2. októbra. „Ľud chce knihy, nie zbrane,“ oznámil Lula po svojom zvolení, čím zhrnul deklamovanú víziu väčšej demokracie, sociálnej, rasovej, rodovej rovnosti; rešpektovanie ekologickej rovnováhy a pôvodných obyvateľov, najmä v špecificky dotknutom Amazonskom pralese.
Na pokraji občianskej vojny
Lenže Jair Bolsonaro je vo všetkých otázkach takmer rozprávkový antagonista. Po štyroch rokoch neoliberálnych ekonomických reforiem sprevádzaných „vyháňaním diabla“ v duchu evanjelikálneho ultrakonzervatívneho kresťanstva priamo podporovaného biznisom severoamerických ťažobných spoločností trpí dnes v Brazílii – ktorá patrí k najväčším producentom potravín na svete – 33 miliónov ľudí podvýživou. Z pralesa zmizlo územie niekoľkonásobne väčšie ako za niekoľko desaťročí. Opakované ekologické katastrofy v dôsledku ťažby v Minas Gerais nikdy nesmerovali k zmene environmentálnej politiky. Vraždy domorodcov či aktivistov sa v podstate normalizovali (vražda sociologičky Marielle Francovej, vystupujúcej proti policajnej brutalite a zabíjaniu v marci 2018 je spolu s inými neobjasnená) a zámer opätovne zaviesť vojenskú diktatúru, eliminovať „satanizmus“, presadzovať monokultúrne plantáže a excesívnu ťažbu dreva, sociálne vylúčenie na základe príslušnosti k rase – to všetko bolo v Bolsonarovom programe už v prvej prezidentskej kampani.
Výzvy pre Lulu sú nekonečné. Prekonať chudobu, znovu vytvoriť pracovné príležitosti, obnoviť spojenectvo s Argentínou, spoluprácu s Mercosurom, krajinami regiónu a postavenie v rámci BRICS. To je skoro nadľudská úloha. Aj po úspešnom volebnom boji sa stále zdá, že je jednoduchšie zosadiť Bolsonara, ako odstrániť bolsonarizmus.
Napĺňalo sa už v prvých dvoch rokoch po impeachmente Dilmy Rousseffovej (viceprezidentom bol Michel Temer) okamžitou zmenou zákonníka práce. V Brazílii, krajine s najväčším počtom ľudí afrického pôvodu (hneď po Afrike), znamenalo obnovenie rétoriky z čias konca otrokárstva (1888) vedomé smerovanie k podobe spoločnosti založenej na rasistickom kresťanskom fundamentalizme a neoliberálnom extraktivizme. To všetko sa podarilo oživiť v krajine, ktorá sa po dvoch prezidentských obdobiach Lulu (2003 – 2010) až v roku 2014 po prvý raz v dejinách nenachádzala na mape krajín trpiacich hladom. Situácia dosiahla vrchol počas pandémie, keď v dôsledku politiky popierania vírusu vláda oneskorene reagovala na možnosti vakcinácie a so 700-tisíc mŕtvymi má Brazília takmer najväčší počet obetí v Latinskej Amerike, hneď po Peru.
Výzvy pre Inázia Lulu da Silvu sú nekonečné. Prekonať chudobu, znovu vytvoriť pracovné príležitosti, obnoviť spojenectvo s Argentínou, spoluprácu s Mercosurom, krajinami regiónu a postavenie v rámci BRICS. To je aj vzhľadom na vojnu na Ukrajine a Lulov manifestovaný zámer posunúť globálny Juh na šachovnicu svetových ekonomických záujmov skoro nadľudská úloha – ak má pri tom všetkom dostáť aj svojmu sľubu účinne čeliť výzvam klimatických zmien a zároveň spriemyselňovania krajiny. Aj po úspešnom volebnom boji sa stále zdá, že je jednoduchšie zosadiť Bolsonara, ako odstrániť bolsonarizmus.