Neďaleko od nás prebieha najväčší vojnový konflikt od konca druhej svetovej vojny a hrozba jadrovej apokalypsy nebola akútnejšia od kubánskej raketovej krízy. A to už nemusíme spomínať ani energetickú krízu, cválajúcu infláciu a ekonomickú recesiu. Niekto by mohol položiť otázku, aký má potom ešte význam riešiť klimatickú krízu, ak sa jej najvážnejších dôsledkov možno ani nedožijeme.
Dobre bude!
Politici majú za každých okolností potrebu sebaprezentácie a vyvolávajú pritom dojem, že z ich aktivít majú ľudia nejaký úžitok. Reálnym výsledkom ich rozhodnutí však je, že svet sa uberá presne opačným smerom, ako deklarujú. Výrok „dobre bude“ už zľudovel, podobné výroky boli v minulosti obligátnou súčasťou politickej rétoriky. Neexistovalo nič, čo by sa vďaka múdrym rozhodnutiam strany a vlády nedalo vyriešiť. Aj preto sa pravidelne konali rôzne zjazdy, na ktorých sa viedli prázdne reči.
Klimatické konferencie v mnohom tieto rituály pripomínajú. Okrem iného aj v tom, že nepomenúvajú podstatu, ale navrhujú riešenia, ktoré situáciu ešte viac zhoršujú. Najskôr to bola pandémia, a teraz vojna, ktoré tento problém údajne zatienili. Pritom tu ide o spojené nádoby. Klimatológovia totiž už minimálne tri desaťročia upozorňujú, že závislosť od fosílnych palív predstavuje nielen environmentálnu, ale aj bezpečnostnú hrozbu. Priam ukážkovým príkladom je vybudovanie závislosti od ruských fosílnych zdrojov, ktorá pripomína vzťah narkomana a dílera. Narkoman potrebuje svoju dávku a nenávidí pritom dílera. Díler o tom vie a to mu umožňuje udržiavať nad ním moc. Aké kroky v tomto smere však Európska únia podnikla? Jednu závislosť nahrádza inou, namiesto Ruska sa fosílne palivá majú dovážať z iných krajín. V zásobníkoch sa však už medzitým nahromadilo toľko plynu, že na jeho uskladňovanie nestačia existujúce kapacity.
Sladké reči a návrat uhlia
Takto sa teda v praxi realizuje riešenie klimatickej krízy. Sladké reči o obnoviteľných zdrojoch sa na klimatických konferenciách stali už povinnými jazdami. Svet, v ktorom by civilizácia dokázala existovať len vďaka výrobe elektrickej energie zo slnka a z vetra, je utópiou z ríše sci-fi. Dobrým príkladom je Slovensko, ktoré môže byť vzorom pre celý svet, keďže len asi 30 percent vyrobenej energie podľa primárneho zdroja pokrývajú fosílne palivá. Vyše 50 percent elektriny sa u nás vyrobí v jadrových elektrárňach a 20 percent pokrývajú obnoviteľné zdroje, z toho 16 percent tvorí vodná energia. Slnečná a veterná energia však spolu tvoria len asi tri percentá. Tu treba oceniť príhovor slovenskej prezidentky na konferencii, v ktorom uviedla, že už teraz na Slovensku vyrábame 80 percent elektriny nízkouhlíkovo.
Európska únia len prednedávnom deklarovala, že chce byť lídrom pri presadzovaní ambicióznych cieľov riešenia klimatickej krízy. Dnes si, naopak, môžeme prečítať, že podľa analýzy sa emisie zo spaľovania uhlia vrátia na hodnotu, ktorá bola zaznamenaná v roku 2014.
O to nepochopiteľnejšie sa javia kroky Nemecka, ktoré sa rozhodlo odstaviť jadrové elektrárne a vracia sa späť k uhliu, ktoré malo byť už dávno na čiernej listine. Tu je namieste otázka, ako to politici vlastne s dekarbonizáciou ekonomiky myslia. Ak príde na lámanie chleba, prednosť dostane fosílny biznis.
Európska únia len prednedávnom deklarovala, že chce byť lídrom pri presadzovaní ambicióznych cieľov riešenia klimatickej krízy. Dnes si, naopak, môžeme prečítať, že podľa analýzy sa emisie zo spaľovania uhlia vrátia na hodnotu, ktorá bola zaznamenaná v roku 2014. Na rozdiel od minulosti to však nebude spôsobené Čínou, ale Indiou a Európskou úniou.
Deklarované ciele a realita
Dnes je už zrejmé, že pôvodne deklarovaný cieľ udržať globálne otepľovanie na úrovni 1,5 stupňa v porovnaní s predindustriálnou úrovňou nie je reálny. Otepľovanie sa ustavične zrýchľuje a je veľmi pravdepodobné, že svet sa do konca tohto storočia oteplí o šesť stupňov. Politici by teda mali hovoriť verejnosti najmä fakty, ktoré potvrdzujú aj klimatické scenáre. Realita je totiž horšia, ako to scenáre pred tromi desaťročiami predpokladali. Rovnako nie je možné realizovať tzv. spravodlivú transformáciu, teda aby najbohatšie krajiny sveta niesli hlavný diel zodpovednosti, pričom menej ekonomicky rozvinuté krajiny by dostali nejaký bianko šek. Totiž táto nespravodlivosť je súčasťou genetickej výbavy postindustriálnej civilizácie, ktorej prosperita je založená na vykorisťovaní, kolonializme, využívaní otrockej práce a drancovaní prírodných zdrojov. Naprávanie krívd, ktoré sa udiali pred tristo rokmi, je ťažké si predstaviť, a navyše je to beh na veľmi dlhú trať, no nám sa čas už kráti. Okrem toho rozvíjajúce sa ekonomiky dnes patria k hlavným producentom skleníkových plynov. Tu by iste prospela solidarita, no nemožno ju očakávať vo svete, kde silnejší víťazí.
Švédska klimatická aktivistka Greta Thunbergová sa na klimatickom summite v Egypte nezúčastnila. Svoju neúčasť okrem iného zdôvodnila argumentmi, že celé podujatie je len o tom, aby si svetoví lídri a osoby pri moci zaistili pozornosť verejnosti. Rovnako dodala, že priestor pre občiansku spoločnosť je čoraz viac limitovaný. S jej názormi možno len súhlasiť a je to zároveň aj vysvedčenie pre politikov, ktorých rozhodnutia dláždia cestu do klimatického pekla.
Iní „klimatickí“ aktivisti sa zase rozhodli upozorniť na problém rôznymi útokmi na známe umelecké diela. Takéto konanie však možno označiť za kontraproduktívne. Snaha upozorniť na seba za každú cenu, je len trápnym exhibicionistickým gestom frustrovaných zúfalcov. Navyše útočiť na umelecké diela, ktoré skôr vypovedajú o úzkom vzťahu človeka a prírodného prostredia, je plačom na nesprávnom hrobe. Človek si skôr kladie otázku, komu takýto vandalizmus v skutočnosti prospieva.
V Egypte sa teda skončila ďalšia z radu zbytočných klimatických konferencií, politici si urobili výlet do prímorského letoviska a v kuloároch určite viedli rozhovory na pálčivejšie témy. Napríklad ako to urobiť s plynom a kto má mať z toho biznisu najväčší profit. My však už vidíme, že kráľ je nahý. Súčasní politici strácajú podporu verejnosti a na ich miesto sa tlačia ešte väčší dravci, teda bude to len z dažďa pod odkvap. Namiesto toho, aby eliminovali existujúce civilizačné hrozby, len ďalšie vygenerovali a tie existujúce ešte zhoršili. Zostalo len škrípanie zubov, slzy a plač, alebo povedané slovami z básne Miroslava Válka: „Planéta? Nejaký žart nejakého boha!“