Šľapaje výročí

Idú dni, každý z nich má ako na špirále pod sebou šľapaj dňa a mesiac mesiaca. Storočný kalendár sa opakuje stále, vždy niečo odchádza, niečo sa navracia...

16.11.2022 16:00
debata (15)

Mottom tohto článku je citát z mojej básne Šľapaje národa, ktorú som zarecitoval v auguste 1963 na slávnosti v Martine pri príležitosti stého výročia vzniku Matice slovenskej.

Báseň bola radostná, s výročiami to však neraz býva tak, že sa v rovnaký deň stane aj niečo neradostné. Stalo sa to aj v auguste 1963. Popri peknej oslave aj nepekné správanie prezidenta Antonína Novotného, ktorý prišiel do Martina len na to, aby dourážal jubilujúcu Maticu ako hniezdo buržoázneho nacionalizmu.

Podobne, hoci našťastie v obrátenom poradí, je to aj s výročiami 17. novembra.

V jednom z prvých dokumentov nežnej revolúcie – vo vyhlásení jedenástich umelcov, ktorí sa 19. novembra 1989 dopoludnia stretli v ateliéri maliara Miroslava Cipára – sa píše:

,,Drahí spoluobčania! 17. novembra 1939 zabili fašisti v Prahe študenta Opletala. V Prahe 17. novembra 1989 opäť tiekla krv. Na Medzinárodný deň študentstva proti pokojnej povolenej manifestácii brutálne zasiahli príslušníci československej bezpečnosti a armády. Rozhorčene protestujeme proti takejto zvrátenej demonštrácii sily. Protestujeme proti pokryteckej hre na demokratizáciu a žiadame okamžité vyšetrenie a potrestanie vinníkov. Žiadame očistu verejného života od stalinských živlov a ich metód. Vyzývame všetky umelecké zväzy a kultúrne inštitúcie, aby si osvojili toto vyhlásenie.”

Účastníci tohto stretnutia potom poobvolávali priateľov, aby prišli o 17.00 do Umeleckej besedy. Priatelia poobvolávali ďalších priateľov, a tak sa podvečer zišlo v Umeleckej besede niekoľko sto ľudí, ďalších signatárov dopoludňajšieho vyhlásenia, a bol zvolený výbor občianskeho hnutia, v ktorom nechýbali ani prví signatári, a takisto signatári memoranda prítomných študentov, ako aj hereckého memoranda, čo priniesol z Prahy Milan Kňažko. Ten výbor sa zišiel na druhý deň v bufete Malej scény SND, kde si dalo hnutie meno Verejnosť proti násiliu.

Ako Bratislava nezaháľala a predbehla Prahu

Keď dorazili do Bratislavy emisári pražského Občianskeho fóra, aby aj v Bratislave založili slovenskú sestru OF, zistili, že netreba nič zakladať, pretože slovenské občianske hnutie už odvčerajška existuje. A keď si potom obe hnutia porovnali hodinu, v ktorej deň predtým vzniklo OF, s hodinou, v ktorej vznikol výbor VPN, ukázalo sa, že VPN vznikla o dve hodiny skôr – OF totiž vzniklo 19. novembra 1989 až o 20.00. Boj za slobodu, to nie sú konské dostihy, nuž tie dve hodiny nie sú podstatné – predsa len si však dožičme tichú radosť, že čosi vzniklo na Slovensku o dve hodiny skôr než v Čechách. Nestáva sa to každý deň, veď napríklad vznik Československej republiky si aj na Slovensku pripomíname 28. októbra, hoci vieme, že je to prioritne český dátum a že Slovensko sa v roku 1918 pripojilo k Prahe až o dva dni neskôr.

V novembri 1989 však Bratislava nezaháľala a predbehla Prahu ešte raz. Na čelo slovenskej VPN bol 20. novembra 1989 zvolený Ján Budaj. On a Milan Kňažko sa potom stali tribúnmi každodenných verejných manifestácií, ktoré prispeli k pádu totality, a už 26. novembra mohlo vyjsť číslo Pravdy, prinášajúce správu, že slovenský ÚV KSS sa vzdal mocenského monopolu. Správa o tom zaznela aj z pražskej tribúny 27. novembra 1989. Federálny ÚV KSČ nasledoval ten slovenský o tri dni neskôr – 29. novembra 1989.

No aby správa o páde mocenského monopolu KSS mohla hodnoverne zaznieť z pražskej tribúny 27. novembra 1989, na to nestačil telefón. Bola to taká významná správa, že ju bolo treba dokumentovať čierne na bielom. Postarali sme sa o to tak, že po nočnej jazde z 26. na 27. novembra (auto šoféroval Peter Kresánek) sme ten čerstvý výtlačok Pravdy priniesli do Prahy dvaja – ja a Vlado Ondruš. Ešte nesvitalo, keď sme ho v suteréne pražského Činoherního klubu – vtedajšieho sídla OF – odovzdali do rúk Václava Havla. Obaja sme boli synovia muklov z päťdesiatych rokov – o to väčšia to bola pre nás radosť a česť. Nečudo, že už tridsaťtri rokov rád spomínam na 26. a 27. november 1989 – no už tridsaťtri rokov sa mi spod tejto spomienky vynára aj spomienka na iný dátum – na 26 a 27. november 1952.

Tohto roku vidím dokonca až dva dôvody, aby som sebe aj iným 26. a 27. november 1952 pripomenul. Jednak to bude od roku 1952 práve okrúhlych sedemdesiat rokov. A navyše prežívame v tomto roku aj deja vu, keď sa v Kremli a na Ukrajine odohráva Putinov pokus znova vrátiť svet do temna stalinizmu.

Čo sa stalo 26. a 27. novembra 1952?

Bol to november hrôzy. Aj mozgové výplachy, akým čelíme dnes, ťažia z receptúry vtedajších mozgových výplachov. V Pravde vyšiel 26. novembra 1952 „predprípravný“ článok Prudšie nenávidieť nepriateľa – vrúcnejšie milovať stranu – Proces s vedením protištátneho sprisahaneckého centra na čele s Rudolfom Slánskym – Priebeh piateho dňa procesu. Jeho autor v ňom nadával štrnástim obžalovaným do kaviarenských prostitútok (nie sú teda originálni politici či publicisti, ktorí takúto slovnú zásobu používajú aj dnes). A o deň, 27. novembra 1952, bol potom vynesený rozsudok – jedenásti zo štrnástich nevinne obžalovaných – medzi nimi aj Vladimír Clementis – boli odsúdení na smrť. Bez možnosti odvolania boli popravení už 3. decembra 1952. (Telo Vladimíra Clementisa bolo potom spopolnené a jeho popolom posypaná zamrznutá cesta na Mělník, aby nebodaj niektorý z tatraplánov, ktorými sa vozili stalinisti, nedostal na tej ceste šmyk.)

Navyše bol uprostred toho článku Prudšie nenávidieť nepriateľa – vrúcnejšie milovať stranu uverejnený ešte o čosi menší článok – no o čo menší, o to otrasnejší:

ŽIADAM PRE SVOJHO OTCA NAJŤAŽŠÍ TREST – TREST SMRTI

(PA) – Syn obžalovaného Ludvíka Frejku zaslal Štátnemu súdu list, v ktorom píše:

„Žiadam pre svojho otca najťažší trest – trest smrti. Vidím až teraz, že tento tvor, ktorého nemožno nazvať človekom, lebo v sebe nemal ani kúska citu a ľudskej dôstojnosti, bol mojím najväčším a najurputnejším nepriateľom.

Sľubujem, že nech už budem pracovať kdekoľvek, budem vždy pracovať ako oddaný komunista, a viem, že moja nenávisť ku všetkým našim nepriateľom, najmä potom k tým, ktorí priamo chceli zničiť náš čoraz bohatší a radostnejší život, a najmä nenávisť k môjmu otcovi ma bude vždy posilňovať v mojom boji za komunistickú budúcnosť nášho ľudu.

Žiadam, aby tento list bol predložený môjmu otcovi, a prípadne tiež, aby som mu to mohol sám povedať.

Tomáš Frejka“

Ludvík Frejka, jeden z tých jedenástich odsúdencov na smrť, bol ekonóm, ktorý do najbližšieho päťročného plánu naplánoval najmä rozvoj ľahkého priemyslu, čo vraj rozzúrilo Stalina, ktorý považoval Československo za svoju vojnovú korisť a v našej krajine (okrem zásob uránovej rudy) videl len fabriku na výrobu zbraní pre budúcu svetovú vojnu. Ekonóm Ludvík Frejka musel za to, že sa vzoprel jeho predstave, zaplatiť životom.

A prečo musel trpieť aj jeho syn?

Niet pochýb, že skôr než podpísal nedospelý Tomáš Frejka svoj list, musel najprv prejsť psychickým, ak nie aj fyzickým mučením. No aby sme nepreceňovali „tvorivosť“ vyšetrovateľa, ktorý mu ten list diktoval – nebolo to vtedy nič výnimočné.

Nielen na ruských, aj na našich školách bol vtedy povinným čítaním Gubarevov životopis Pavlíka Morozova – štrnásťročného chlapca, ktorý udal svojho otca.

Stalin si totiž namýšľal, že je nielen otcom svetového proletariátu, ale aj otcom všetkých detí vo svojej dŕžave. Preto skutočných otcov – ako zbytočný odpad – posielal do gulagu alebo na smrť. Básnik Alexander Tvardovskij odhalil túto jeho zvrátenosť v poéme Právom pamäti (preložil som ju, vyšla v 1. čísle ročníka 1989 v Revue svetovej literatúry.)

Pre úplnosť treba povedať, že ani Stalin nebol originálny. Zlozvyk zneužívať slovo „otec“ sa ťahá celými dejinami ľudstva a za „otcov národov“ či za „otcov štátov“ sa dávajú vyhlasovať spravidla najväčší tyrani a okrádači svojich „detí“. Nuž neurobia ani naši potomkovia chybu, keď vždy, len čo sa nejaký politik začne hrať na ich otca, zbystria pozornosť.

Listu Tomáša Frejku vyhoveli a jeho otca Ludvíka Frejku – podobne ako Vladimíra Clementisa – popravili 3. decembra 1952.

Predsa však sa Tomášovi Frejkovi podarilo pokaziť Stalinovi radosť – mesiac po poprave svojho otca – 7. januára 1953 – ani nie šestnásťročný – spáchal samovraždu. Tak aspoň ten dátum uvádza Čestmír Jeřábek v knihe V zajetí stalinismu. V internetovom časopise Neviditelný pes spochybňuje ten dátum spisovateľ Ota Ulč, no to na veci nič nemení. Bez ohľadu na dátum Tomášovej smrti – bolo to čosi hrozné.

V moskovskom Kremli dnes sedí muž, ktorý tie časy nezažil, pretože sa narodil „päť minút“ pred Stalinovou smrťou, a tak možno ani netuší, ako jeho slová aj činy až desivo presne kopírujú slová a činy diktátora, ktorý tam sedel pred sedemdesiatimi rok­mi.

Tie časy sú našťastie za nami. Denník Pravda sa každodenne rehabilituje poctivým mapovaním tej doby (hovorím najmä o článkoch Vladimíra Jancuru). Celá naša spoločnosť sa rehabilitovala nežnou revolúciou a aj pokračujúcim zápasom o udržanie svojho demokratického charakteru.

No v moskovskom Kremli dnes sedí muž, ktorý tie časy nezažil, pretože sa narodil „päť minút“ pred Stalinovou smrťou, a tak možno ani netuší, ako jeho slová aj činy až desivo presne kopírujú slová a činy diktátora, ktorý tam sedel pred sedemdesiatimi rok­mi.

Hlavne preto si treba dnes pripomínať nielen tridsiate tretie výročie novembra 1989, ale aj sedemdesiate výročie novembra 1952 – novembra Gottwaldových jedenástich špagátov.

© Autorské práva vyhradené

15 debata chyba
Viac na túto tému: #17. november 1989 #50. roky 20. storočia #politické procesy
Čítajte Pravdu bez reklamy

Svižnejší web a články bez rušenia. Žiadne reklamy iba za 1,50 € mesačne.

Pravda bez reklamy