Ani súčasná diskusia nie je dokonalá a dozvedáme sa aj také perličky, ako nedávno vyslovil Peter Kremský, predseda parlamentného hospodárskeho výboru, že chudobní sú len tí, čo poberajú dávky v hmotnej núdzi. Takéto tvrdenie je nielen nezmyselné, ale hlavne povážlivé, najmä s ohľadom na realitu, keď už asi aj ideologicky zaslepení vidia, že v našej spoločnosti je chudoba prítomná v mnohých formách a prejavoch.
A nejde len o obyvateľov vylúčených komunít a ľudí bez domova, ktorých tu úspešne ignorujeme desiatky rokov. Akademici už pred dvoma dekádami upozorňovali na takú kategóriu chudoby, ako je energetická chudoba. No politici objavili teplú vodu až s príchodom energetickej krízy a zásadného rastu cien energií, ktoré už ohrozujú aj vyššiu strednú triedu.
V roku 2014, keď sme začali vo verejnej debate viac spomínať pojem „pracujúca chudoba“, teda normálny „terminus technicus“ bežne používaný v odborných kruhoch, zahŕňajúci veľkú skupinu zamestnancov, ktorá aj napriek práci nedokáže zo svojej mzdy slušne žiť, dočkali sme sa výsmechu. Veď každý z nás môže zbohatnúť ako Elon Musk, len sa málo snažíme.
Očakávať v súčasnosti nejakú zásadnú zmenu sociálneho systému je asi za hranicou možného, no minimálne by pomohlo odstrániť nesystémové prvky, prestať doň pchať nezmyselnú zásluhovosť a namiesto toho zásadne zvýšiť životné minimum na reálnu úroveň a nastaviť jeho zmysluplnú valorizáciu.
Čo je však naozaj zásadným problémom chudoby na Slovensku, okrem jej prítomnosti? Fakt, že nám chýbajú základné dáta, na základe ktorých by sme vedeli s týmto neželaným fenoménom bojovať. Hranica chudoby, ktorá sa v diskusii o chudobe používa asi najčastejšie, je nedokonalý nástroj na meranie chudoby, ktorý nám môže ukazovať trendy vo vývoji, no nedokáže presne určiť cieľové skupiny.
Pri medzinárodnom porovnávaní podielov občanov pod hranicou chudoby vychádza Slovensko ako jeden z premiantov EÚ. Pritom je, samozrejme, každému jasné, že to tak reálne nie je. Každé meranie chudoby má svoje nedostatky, a preto sa nemožno spoliehať na jediný spôsob merania. Tu však narážame na ďalší problém, štát reálne nespracováva rôzne dáta, ktoré zhromažďujú viaceré inštitúcie (ŠÚ SR, Trexima, Soc. poisťovňa, Úrady práce, atď.) a hlavne, okrem zbierania kvantitatívnych tvrdých dát sme rezignovali na zber tých kvalitatívnych.
A keď sa konečne politici rozhýbu k riešeniu chudoby, tak zväčša k týmto problémom pristupujú spôsobom, ktorý „rieši“ jej prejavy. Namiesto prevencie a riešenia príčin len zametáme problémy pod koberec.
Slovenský sociálny systém komplikujeme rôznymi ad hoc dávkami, zväčša podmienenými zásluhovosťou, aj tam, kde zásluhovosť nedáva žiaden zmysel. Napríklad pri dávkach zameraných na deti, akoby tie dokázali ovplyvniť, do akej rodiny sa narodili a aká je zdravotná, sociálna alebo ekonomická realita rodičov.
Nedávno zvyšované daňové bonusy na deti najviac pomáhajú vysokopríjmovým rodičom, ktorí túto pomoc reálne nepotrebujú a najmenej, prípadne vôbec, pomáhajú chudobným rodinám. Ignorujú sociálne postavenie rodičov s odrastenými deťmi alebo jednorodičovské domácnosti, kde matka alebo otec z dôvodu starostlivosti o deti buď nepracujú, alebo pracujú na skrátené úväzky či za nízke mzdy.
A pritom všetci dobre vieme, že za týmto nastavením je skrytý rasizmus, keď sa politici snažia vylúčiť z poberania zvýšených sociálnych dávok obyvateľov vylúčených komunít. Ako však tento prístup dokáže vytiahnuť deti z týchto pomerov? Tento prístup nám doteraz zabezpečil jediné – zvyšovanie počtu vylúčených komunít a aj počtov ich obyvateľov. Niečo zjavne robíme zle.
Samozrejme, tento prístup poškodzuje aj ďalšie skupiny obyvateľov. Napríklad rodičov detí, ktorí nepracujú z rôznych iných dôvodov. Napríklad z dôvodu starostlivosti o rodinných príslušníkov, ktorí sa o seba nemôžu postarať sami. Títo rodičia nehodili starostlivosť o svojich príbuzných na štát a sú potrestaní hneď dvakrát. Najprv nízkym príjmom a následne nemožnosťou uplatniť si daňový bonus na deti. Rovnako zle sú na tom rodičia detí, ktorí sú na invalidnom dôchodku. Invalidní dôchodcovia si prácu nájdu len zriedka, a ak vôbec, tak len na skrátený úväzok a za nízke mzdy, a tak si ani oni nemôžu uplatniť daňový bonus.
A toto všetko robíme namiesto ozajstných zmien, ktoré by náš sociálny systém preniesli do 21. storočia a zároveň ho zmenili tak, aby riešil príčiny sociálnych problémov. Očakávať v súčasnosti nejakú zásadnú zmenu sociálneho systému je asi za hranicou možného, no minimálne by pomohlo odstrániť nesystémové prvky, prestať doň pchať nezmyselnú zásluhovosť a namiesto toho zásadne zvýšiť životné minimum na reálnu úroveň a nastaviť jeho zmysluplnú valorizáciu. Zároveň zaviesť príspevok na bývanie, ktorý by pomohol aj iným skupinám ako poberateľom dávok v hmotnej núdzi.
O tom, že na to máme, svedčí aj naše postavenie v rebríčkoch veľkosti sociálnych výdavkov. Či už sa pozeráme cez podiel sociálnych výdavkov na HDP, alebo prostredníctvom výdavkov na hlavu v parite kúpnej sily, patríme dlhodobo na chvost EÚ.