Vláda priemerných a diktatúra peňazí

Dnešný politik zväčša nemusí byť odborník na niečo, obyčajne nie je odborník na nič. To je tá najlepšia kvalifikácia na účinkovanie v súčasnej politike, kde sa už dlho presadzuje len ego alfasamcov, ktorým nevie otriasť ani jasná pravda politického oponenta.

28.11.2022 12:00
Branislav Potančok
Branislav Potančok
debata (27)

Čím múdrejší človek, tým má viac pochybností. Žiaľ, platí to aj naopak. Nebolo by to až také tragické, keby niektorí z týchto „zástupcov ľudu“ neboli navyše potajme financovaní tými, ktorých záujmy aj skutočne presadzujú. A tie sú spravidla na hony vzdialené od záujmov bežných ľudí.

Nie každý človek, ktorý ide aj čestne do politiky, má silu sa tomu vzoprieť, no ani podrobiť, a tak odchádzajú tí, čo na to nemajú žalúdok, lebo ich hlavnou motiváciou vstupu do politiky bola naivná predstava o obhajobe obyčajných ľudí a službe verejnosti. Isteže neodchádzajú len tí geniálni, no tých priemerných, čo tam ostávajú, často opojí moc a pomaly uveria svojej genialite.

Svet ovládla predstava, že ideálny politik je ten, ktorý vie svoje vízie tlmočiť verejnosti čo najlepšie. Ľudia ho chápu, a preto aj vo veľkej miere podporujú tým, že ho opätovne volia. Vo verbálnej časti politickej činnosti si najlepšie vedú populisti, ktorí vedia svoje vízie sprostredkovať voličom tak, že im uveria aj vtedy, keď nie sú pravdivé. Obyčajne hovoria to, čo chce verejnosť počuť. Buď priamo klamú, alebo častejšie vypúšťajú polopravdy, výroky demagogicky zasadené do iného kontextu. Dávajú tak autorom priestor nielen na neustále manévrovanie s interpretáciou konkrétneho tvrdenia, ale aj na prípadné vycúvanie z debaty geniálnou vetou: „Ide o hlboké nedorozumenie. Myslel som to inak.“

Komentátori po celom svete si všímajú, že v politike všeobecne chýbajú osobnosti. Snívame o prirodzených múdrych vodcoch, plných charizmy a túžby sa pre nás obetovať. Lenže reálne nám vládnu priemerní ľudia bez ideálov, nadšenia a akejkoľvek šľachetnosti. O ich činnosti alebo nečinnosti rozhodujú spravidla iba osobné ambície. Ako jedinci sa presadiť vedia, no pre spoločnosť sú bezcenní, s priemernou dávkou rozumu totiž nedokážu myslieť na nikoho iného iba na seba. Ich vízie o lepšom zajtrajšku, deformované pýchou a riadnou dávkou chamtivosti, siahajú do takej blízkej budúcnosti, že sú pre ostatných bezvýznamné.

Z toho množstva pozitív, ktoré sme si vydobyli návratom demokracie po roku 1989, nápadne vyčnieva jedno negatívum. Chýbajú skutočné osobnosti, nie tie vyrobené na objednávku tesne pred voľbami.

Nie je to však iba náš problém, veď ťažko uveriť, že spomedzi viac ako 330 miliónov Američanov boli poslední dvaja úspešní prezidentskí kandidáti to najlepšie, čo vie Amerika poskytnúť. A tak sa svetová verejnosť vzrušuje rôznymi konšpiračnými teóriami, že celý svet je dávno rozdelený na sféry vplyvu a neviditeľne riadený tými, ktorým takýto stav vyhovuje. Tí vraj v pohodlí svojich rezidencií a luxusných jácht ťahajú v zákulisí za nitky a politici, ako marionetky, dvíhajú pri hlasovaní za nich ruky. Takýto pohľad na politiku je veľmi nebezpečný.

Voľakedy sme si mysleli, že priemerní ľudia sú produktom komunizmu, lebo tých, čo vytŕčali, zlikvidoval priamo. Každá väčšia aktivita bola podozrivá. Lepšie bolo nerobiť nič, čo je z dnešného pohľadu konečne neakceptovateľné. Z toho množstva pozitív, ktoré sme si vydobyli návratom demokracie po roku 1989, nápadne vyčnieva jedno negatívum. Chýbajú skutočné osobnosti, nie tie vyrobené na objednávku tesne pred voľbami. Niet sa podľa čoho orientovať, a tak ľudia veľakrát nevedia, koho voliť. Vyše tridsať rokov po revolúcii poslúchame preto len inú generáciu priemerných. Takých, ktorí však s komunizmom už nemajú nič spoločné. V súčasnom globalizovanom svete sú produktom inej diktatúry. Diktatúry peňazí.

© Autorské práva vyhradené

27 debata chyba
Viac na túto tému: #politici #populisti #demokracia #lídri