Rozprávky o tom, že Slovensko si vybaví akúsi výnimku, nemajú opodstatnenie. Nie je uvedená v žiadnych pravidlách pre poskytovanie peňazí z Plánu obnovy. Pokiaľ teda Slovensko nezapracuje výdavkové limity do návrhu štátneho rozpočtu na budúci rok, môže čakať, že to bude mať nielen finančné následky, ale aj dosah na reputáciu našej krajiny.
Čo sú to výdavkové limity?
Je to určenie toho, koľko môžeme najviac a na čo minúť. Tento nástroj umožňuje lepšie a kvalitnejšie spravovanie verejných financií, teda peňazí všetkých obyvateľov, ktorí sa skladajú na fungovanie štátu. Politici nebudú môcť vyhadzovať peniaze na súťaže, hry, lotérie, prípadne na rulety a ďalšie nezmysly…
Nie je to žiaden nový vynález. Politika hraníc rozpočtových výdavkov sa po prvý raz objavila v rozpočtovom výbore Kongresu USA v roku 1974. V Zákone o rozpočte kongresu sa píše nasledovné:
„Pridelenie podľa oddielu 302a je paralelné s diskrétnymi (teda prepočítateľnými) limitmi výdavkov, čo znamená, že ide o úrovne výdavkov, ktoré sa každoročne prideľujú. Zatiaľ čo prvý sa riadi tvorbou pravidiel kongresu a stanovuje sa prijatím súbežnej rezolúcie o rozpočte, druhý je stanovený zákonom a možno ho zmeniť (alebo obísť) iba prijatím následných právnych predpisov.“ Takže slovenskí politici sa majú z čoho poučiť.
Spojené štáty americké patria medzi najsilnejšie ekonomiky sveta. Aj preto, lebo mnohé verejné organizácie nemôžu len tak halabala rozhadzovať peniaze. Prvé prísne rozpočtové pravidlá v Spojených štátoch vznikli na pôde Pentagónu. Týkali sa programovania, teda presného plánu výdavkov.
USA sú dôkazom toho, že vo verejných financiách by nemal byť chaos. Na Slovensku si možno poniektorí politici myslia, že ak je chaos v ich hlavách, môže byť aj vo verejných financiách. Dá sa to zhrnúť do jednoduchého sloganu: socialisticky pracovať, kapitalisticky žiť!
Dlhová brzda
Na Slovensku máme Ústavný zákon č. 493/2011 Z. z. o rozpočtovej zodpovednosti. Ľudovo sa nazýva dlhová brzda. Zamedzuje rastu pôžičiek štátu. Dlh sa porovnáva s výškou hrubého domáceho produktu (HDP). Zákon určuje rôzne hranice dlhu v pomere k HDP – od 40 % do 60 %. Pri každej hranici sú rôzne spôsoby, ako brzdiť dlh. Čím vyšší dlh, tým silnejšia brzda. Dnes je Slovenská republika na hranici 63 % HDP. Už dávno by mala byť zapnutá siréna. Vláda by si mala napríklad znížiť platy na minuloročnú úroveň.
Preto, aby sa výška dlhu dala vypočítať, mala byť prijatá metodika. Nie je. Takže máme zákon bez výkladu.
Profesorka Anetta Čaplánová pred časom v Pravde napísala, že „výdavkové limity majú vlády zaviazať, aby rozpočet, ktorý si schvália, aj dodržali“.
Ak sa u nás bude presadzovať hospodárska politika vychádzajúca z osobných želaní politikov, tak Slovenská republika jednoducho skrachuje, pretože dlh sa bude nabaľovať ako snehová guľa.
Namiesto implementácie dôležitých pravidiel pre hranice dlhu už niekoľko rokov presadzujú jednorazové výdavky na lotérie, bonusy pre rodiny s deťmi a pod. Vďaka nim sa dlh len a len zvyšuje. Ak sa u nás bude presadzovať hospodárska politika vychádzajúca z osobných želaní politikov, tak Slovenská republika jednoducho skrachuje, pretože dlh sa bude nabaľovať ako snehová guľa a my nebudeme schopní prevádzkovať verejné služby. Môžeme zabudnúť na kvalitné školstvo a zdravotníctvo či na dôchodky. Politici však radi hovoria A, ale už nie B. A znie približne takto: ak zvýšim dlh, tak ho treba zaplatiť. A B znie nasledovne: čím mám vyšší dlh, tým menej budem mať na výdavky v budúcnosti.
A najhoršie je to, že neovládajú ani jednoduché počty. Na to, ako by mal fungovať rozpočet, politici nepotrebujú zložité matematické modely. Bohužiaľ, myslia si, že ak dnes rozdajú obyvateľom peniaze, tí ich budú voliť.
Prikrývaj sa len takou perinou, na akú máš!
Štátny rozpočet by sa dal prirovnať k rodinnému rozpočtu. Rodina musí zaplatiť nevyhnutné poplatky za nájomné, elektrinu, plyn či telefón. Ak chce prežiť do ďalšej výplaty, musí si stanoviť hranicu, koľko minie na iné nepovinné výdavky. Nemôže prejesť všetky peniaze v reštaurácii alebo minúť ich na nákupy, pretože nasledujúci týždeň nebude mať ani na slanú vodu. Potom jej nezostane nič iné, len si požičať. Dlh treba vrátiť a ďalší mesiac jej zostane menej peňazí na jedlo. Takže nielen rodina, ale aj politici, ktorí spravujú peniaze občanov, by si mali uvedomiť, na čo a koľko míňajú.
Pravidlá pre tvorbu rozpočtu určite nie sú bábkové divadlo, sú to jednoduché počty. Politici by preto do verejných financií nemali prinášať nesystémové prvky, ako bolo napr. „krúžkovné“, pretože na takýto výdavok bude nutné nájsť zdroje. <pe>