Európska komisia nedávno vyzvala vlády únie, aby Schengen rozšírili. S tým, že znovu preskúmala situáciu a konštatuje, že nie sú prekážky. Už v septembri s politickou výzvou rovnakého druhu prišiel Európsky parlament.
Ide o tri krajiny. Chorvátsko, ktoré je relatívne bezproblémové, a Rumunsko s Bulharskom. Tie problém predstavujú. Najmä to druhé v poradí.
Reálny aj zástupný problém
Nie všetci si totiž myslia, že je práve bezpečné umožniť týmto krajinám napríklad prístup do citlivej databázy, Schengenského informačného systému.
Podobne nedávno odchádzajúca bulharská vláda, ktorá vládla len veľmi krátko, odobrala kontrakt súkromnej agentúre, ktorá mala kontrolovať niektoré náležitosti (napríklad veterinárne) vstupu tovaru z Turecka do Bulharska. A teda do EÚ. Tvrdiac, že agentúra, ktorej dala kontrakt jedna z predošlých vlád, v skutočnosti väčšinu kontrol nevykonávala.
Schengen je sčasti reálny, ale sčasti aj zástupný problém pre iné problémy. Bulharsko by sa totiž dalo označiť takmer za zlyhávajúci členský štát EÚ. Nečudo, že krajina od roku 1990 stratila tri a pol milióna obyvateľov. Pri nevýkonnej ekonomike a problémoch verejnej správy sa tu žije komplikovane.
Bulhari vzniknutú situáciu potom v podstate neriešili, až kým sa na tureckej strane hranice nevytvoril rad kamiónov dlhý niekoľko desiatok kilometrov. Keď sa po dvoch týždňoch kontroly nejako obnovili, masa kamiónov sa pohla dovnútra únie, vytvárajúc na hraniciach katastrofálne zápchy.
Navyše, medzitým dochádza k obnovenému migračnému tlaku a napríklad Rakúsko sa už dalo počuť, že v terajšej situácii prijatie Rumunska a Bulharska asi nepodporí (obe krajiny sa berú ako jeden balík, keďže do EÚ vstupovali spolu).
Lenže Schengen je sčasti reálny, ale sčasti aj zástupný problém pre iné problémy. Bulharsko by sa totiž dalo označiť takmer za zlyhávajúci členský štát EÚ („failed EU state“).
Na politickej úrovni sa tie zlyhania veľmi neriešia. Ide o veľmi málo významnú ekonomiku. Bulharskí predstavitelia vedia, že politicky je pre nich istejšie voči Bruselu hrať poslušných žiakov. Ledva EK vyjadrí nejaké politické želanie, Bulhari ho hneď sľúbia splniť (dramatické to bolo, keď pred rokmi zo dňa na deň stopli ruský plynovod SouthStream, aj bez snahy niečo z toho pre seba politicky vydolovať).
Na oplátku Bulharsko a jeho problémy nikto otvorene nerieši, na rozdiel od Poľska či Maďarska. A nedôveru členské štáty dávajú najavo nepriamo, napríklad blokovaním Schengenu.
Ignorovanie noriem EÚ členským štátom
Tých problémov je však veľa. Na bulharských uliciach vám okamžite udrie do očí, že veľká časť áut zjavne nespĺňa európske emisné normy. Dymia. Bulhari si z témy veľa nerobia a nejako to netrápi ani Brusel.
Podobne Bulhari Bruselu napríklad nahlásia, že už majú funkčný digitálny firemný register. Ten pritom v podstate nefunguje.
Potom sú tu problémy, ktoré sa netýkajú priamo európskej legislatívy ani komunikácie s Bruselom, ale z Bulharska nerobia zvlášť dobre fungujúcu trhovú ekonomiku alebo, ešte horšie, krajinu rešpektujúcu základné práva.
Bulharsko má najnižšie dane v EÚ. Podobne ako Cyprus na firmy aplikuje 10-percentnú sadzbu. No na rozdiel od Cypru dokonca aj na fyzické osoby. Investori sa sem ale nehrnú. Okrem problémov so zručnosťami výrobnej sily je hlavným dôvodom katastrofálna byrokracia a slabá predvídateľnosť práva.
Bizarnosti legislatívy a súdov si však užívajú aj bežní občania. Bulharsko má napríklad dokonale absurdný zákon o domácom násilí, ktorý umožňuje sudcom bez nezávislých svedkov či vyšetrovania polície oddeliť rodičov od detí, čo je európska rarita. Jednému rodičovi stačí ísť na súd a sudcovi povedať, že s partnerom nevychádza. Čerešničkou na torte je, že zákon priamo znemožňuje sa proti rozsudku odvolať („rozhodnutie súdu prvej inštancie je konečné“).
Bizarný je už základ práva. Ústava je takmer najdlhšia v Európe a obsahuje celý rad pompéznych aj zbytočných formulácií („cieľom zahraničnej politiky je národná bezpečnosť a nezávislosť krajiny“, „brániť krajinu musí byť povinnosťou a cťou každého občana“). Stanovuje vrchnú hranicu povinnej školskej dochádzky, 16 rokov, ale napríklad aj to, že „zdaňovanie bude proporcionálne k príjmu“ (nech už to znamená čokoľvek).
Reagovať treba
Nečudo, že krajina od roku 1990 stratila tri a pol milióna obyvateľov. Pri nevýkonnej ekonomike a problémoch verejnej správy sa tu žije komplikovane.
Ani nehovoriac o politickom chaose (štvoro parlamentných volieb za ostatné dva roky). Mimochodom, je to smutné aj preto, že inak ide o veľmi peknú krajinu s milými ľuďmi. Len veľmi nevýkonnú.
Je úlohou EÚ a jej inštitúcií tento problém riešiť? Únia by rozhodne mala tvrdo postupovať tam, kde štát nedodržiava európsku legislatívu. I tam, kde porušuje medzinárodné záväzky (a prehráva na Európskom súde pre ľudské práva). Zvyšok by mal byť vecou neformálneho politického dialógu. Inak je v stávke obraz samotnej únie voči vlastným občanom.