Prispejeme k zníženiu produkcie skleníkových plynov a tým azda k riešeniu globálneho klimatického problému. Počíta sa i s našim prispôsobovaním sa zmenám klímy, ktoré nás tak či tak čakajú, a to aj na úrovni kvality „lokálneho“ životného prostredia. No jeho zásadné zlepšenie od plánu obnovy čakať nemožno, na to potrebujeme niečo iné.
„Vôňa“ Dimitrovky
Z detstva si pamätám, ako som sa po prázdninách vracal do Bratislavy. Ľahko sa dalo poznať, keď sme sa blížili. Na kilometre ďaleko bolo cítiť zápach miestnych fabrík. Dimitrovka, Gumonka, Palma, Slovnaft atď. Po pár dňoch som si naň, ako každý Bratislavčan, tak nejako zvykol. Každý tušil, že s kvalitou životného prostredia je to zlé.
Čierne na bielom sme si to mohli prečítať až dva roky pred „nežnou“ v publikácií Bratislava nahlas. Životné prostredie bola citlivá téma a prispela k pádu starého režimu. Potom sa to nejako zmenilo. Časť voľakedajších reprezentantov „ochranárov“ vstúpila do politiky, väčšina chemického priemyslu tak nejako samovoľne zanikla. S inými problémami v popredí životné prostredie išlo do úzadia. Po fabrikách však ostala kontaminovaná pôda a podzemné vody. A prišli nové zdroje znečistenia – enormný nárast automobilovej dopravy.
Problémom sú diesle
Najnebezpečnejšie zložky jej emisií necítime. Škoda. Boli by sme ostražitejší. Hoci vo väčšine našich miest je automobilová doprava už najväčší znečisťovateľ, problém sa rieši len veľmi pomaly. Pritom predčasných úmrtí v dôsledku automobilovej dopravy sa u nás odhaduje na dvadsaťnásobok priamych obetí dopravných nehôd. No nie sú to mŕtvi ležiaci v kaluži krvi na ceste. Naša citlivosť k tomuto problému je však utlmovaná aj inak. Zo západných médií som zvyknutý, ako pomaly na dennej báze referujú na túto tému (môj obľúbený Guardian má v časti „news“ sekcie klimatická kríza i životné prostredie). Kvalita ovzdušia v mestách, zvlášť v blízkosti škôl, dostáva pravidelný priestor. Skrátka, verejná mienka sa scitlivuje, a to je úplne základ. Bez toho neexistuje tlak na politikov, celoštátnych či komunálnych, aby veci začali meniť. U nás sme sa ešte nepohli.
Väčšinu najškodlivejších emisií vypúšťajú dieselové motory s poškodeným či odstráneným filtrom pevných častíc. Polovicu všetkých emisií má na svedomí 5 % áut. Ak by sa podarilo vyradiť z prevádzky tieto vozidlá, znamenalo by to výrazne zvýšenie kvality ovzdušia a stálo by to relatívne smiešne peniaze.
Vlastne aj plán obnovy necháva túto agendu z veľkej časti na pleciach municipalít. Aj tomu rozumiem, hoci napriek veľkému balíku peňazí by som uvítal, keby sa pracovalo aj s malými položkami, ktoré vedia občas výrazne pomôcť. Jeden príklad. Pred pár rokmi si v Prahe dali zmerať reálne emisie produkované automobilovou dopravou. Výsledky boli zarážajúce. Väčšinu najškodlivejších emisií vypúšťajú podľa odborníkov dieselové motory s poškodeným či odstráneným filtrom pevných častíc. Polovicu všetkých emisií má na svedomí 5 % áut. U nás nebude stav iný. Ak by sa podarilo vyradiť z prevádzky tieto vozidlá, znamenalo by to výrazne zvýšenie kvality ovzdušia a stálo by to relatívne smiešne peniaze, s ktorými plán obnovy nepočíta, a stavím sa, že sa nenájdu ani inde. Hoci pomer cena-výkon takéhoto opatrenia by bol skvelý. V Prahe si dali aspoň námahu s meraním.
Bratislava „potichu“
V našom hlavnom meste je to omnoho horšie. Aj bez merania asi každý racionálne uvažujúci človek tuší, že popri frekventovanej komunikácii nie je najlepšie životné prostredie. Len málokto by si popri nej išiel zabehať či nechal sa hrať deti.
Napriek tomu pár metrov od diaľničného Mosta Lanfranconi, jedného z dopravne najzaťaženejších úsekov na Slovensku, vzniklo pred pár rokmi ihrisko. Na rodičov, čo tam vozia svojich malých futbalistov zašportovať si, by inde možno volali sociálku. Aby toho nebolo málo, tento rok magistrát osadil cvičiace náradie pod tento a i ďalší z frekventovaných mostov. Súčasné vedenie mesta vôbec obľubuje budovať či „revitalizovať“ parčíky a ihriská na frekventovaných a dopravou mimoriadne zaťažených križovatkách.
Pred rokmi magistrát presmeroval jeden tranzitný ťah tak, že teraz vedie rovno popred školu. Niekedy mám podozrenie, že mesto chce takto zámerne podvedome zľahčovať environmentálne vplyvy automobilovej dopravy na zdravie ľudí. Keď už pre nič iné, tak aby nemuselo odpovedať na nepríjemné otázky, čo pre nápravu robí. Realizovaná výsadba zelene má totiž obmedzený dosah v podmienkach, keď najväčšie znečisťovanie máme v čase vegetačného pokoja.
Bratislava je zároveň asi jediné mesto na Slovensku, ktoré nevolá po nejakej forme dopravných obchvatov, ktoré by tranzitnú dopravu dostali z husto obývaných častí mesta. Ťažko nájsť príklad väčšej ľahostajnosti k životnému prostrediu. Nehovoriac o hlukovej a bezpečnostnej záťaži, ktorú predstavujú mestské diaľnice.
Zvláštny vzťah k životnému prostrediu však nie je špecifikom bratislavského magistrátu. Pred pár dňami má prekvapila Cyklokoalícia. Ostro, no krátkozrako vystúpila proti návrhu opatrení podporujúcich rozbeh elektromobility (bezplatné parkovanie, jazda v BUS pruhu a pod.). Áno, sú to nesystémové opatrenia, ale aj dočasné. V podstate podobné tým, ktoré pomohli v zahraničí naštartovať kúpu elektromobilov (u premianta je tak už teraz väčšina nových predaných áut na batérie, my sme zatiaľ na chvoste pomyselného rebríčka). A nejde len o počet elektroáut, ale hlavne o ich „nasadenie“. Najväčší benefit prinášajú tie, čo najviac jazdia, napríklad taxíky, ale aj kuriérske dodávky – naftovej beží často motor celú zmenu, hoci za ňu neprejde ani 100 km. Skrátka, zatiaľ vidím najväčší problém pri skvalitňovaní životného prostredia v hlavách. Tým by sa zišiel plán obnovy.