Handrkovanie o podpore rozpočtu je zároveň prekrížené návrhom SaS a Hlasu-SD na vyslovenie nedôvery vláde. Na druhej strane Robert Fico až akosi okato zdupkal pred alternatívou predčasných volieb, keď sa vyjadril, že termín október 2023 „si môžu strčiť do zadku“. Napriek všetkým úsiliam o referendum, ktorým sa malo skrátiť volebné obdobie parlamentu aj Matovičovej vlády, od počiatku bolo jasné, že Smeru vyhovuje riadny termín volieb: Fico je dostatočne skúsený stratég, aby vedel, že všetky pestvá, ktoré vláda pácha, nahrávajú revitalizácii Smeru a rehabilitácii jeho osoby. Väčšina obyvateľstva vidí túto vládu ako ohrozenie a v tomto obraze sa, samozrejme, aj „hriechy“ Ficovho vládnutia – tie skutočné aj tie vykonštruované – dostávajú do tieňa, vytrácajú sa aj z pamäti alebo nebudú pri rozhodovaní hrať u voliča podstatnú rolu.
Robert Fico od počiatku vedel, že žiadne referendum – či už sa uskutoční, alebo nie – nebude mať pozitívny výsledok. Kvórum 50 % účasti je prekonateľné, len keď sa na podpore dohodnú opozičné aj koaličné strany, tak ako sa to stalo pri doteraz jedinom úspešnom referende o vstupe do EÚ – ktoré spoločne podporili Dzurinda aj Mečiar. (A pokiaľ ide o referendum, tak je to aj správne, musí vyjadriť skutočne vôľu nadpolovičnej väčšiny občanov).
Pellegriniho dilemy
Hlas-SD je nepochybne v dileme: nielen ako opozičná strana je prirodzene za predčasné voľby, ale hlavne preto, že je to želanie dnes už väčšiny národa. No na druhej strane je Hlas-SD ešte veľmi krátko na politickej scéne a je jasné, že svoje možnosti, svoj voličský potenciál ešte zďaleka nevyčerpal. Ba povedal by som, že najväčší potenciál rozširovať svoju voličskú základňu má práve a možno iba Hlas-SD.
Lenže nesie so sebou záťaž dedičstva Smeru, ktorej sa nie je ľahké zbaviť. Nielen preto, že každá konkurenčná strana bude donekonečna omieľať a strašiť verejnosť týmto dedičným hriechom. A predstavitelia Hlasu-SD zatiaľ veľmi málo využili argument, že sa odtrhli práve preto, že s chybami Smeru nechcú mať nič spoločné, že práve Fico a Smer opustili (či zradili) sociálnodemokratickú politiku a odkorčuľovali až ku krajnej pravici; a že práve Pellegrini ako predseda vlády spustil očistnú kampaň proti korupcii s heslom „padni, komu padni“. A bol to práve on, kto odvolal smutne známeho Tibora Gašpara, ktorý sa dnes pýši v radoch Smeru. Už vtedy bolo nestrannému pozorovateľovi jasné, že ako nominant Smeru Pellegrini vlastne zvádza ťažký boj vo vnútri strany. Iba mimochodom, boj, na aký sa dnešný premiér Heger voči Matovičovi ani len náznakom neodvážil.
„Puč“ na obzore
Ak teda niekto získa z predčasných volieb, boli by to dnes práve neparlamentné strany, ktorým prieskumy dlhodobejšie ukazujú, že prekročia prah zvoliteľnosti: Progresívne Slovensko a KDH. To je však iba pohľad z hľadiska volebných preferencií. Druhým pohľadom je zostavovanie vlády. Média z hlavného prúdu nás až obsedantne presviedčajú, že hrozí koalícia Smer, Republika a Hlas-SD. Matovič dokonca hlasno kričí, že to bude koniec demokracie. (Akoby on bol jej zárukou, a nie najväčší deštruktér, akého si popri Mečiarovi od nežnej revolúcie pamätám!)
Z úst konzervatívnych politikov však v posledné dni zaznela až hysterická obava, že sa tu chystá iná, progresívna koalícia, ba minister Krajniak zo Sme rodina sa vyjadril, že sa tu chystá „progresívny puč“ a poslanec Gyimesi, Orbánov reprezentant na Slovensku, hovorí o „dúhovom puči“. Jeho zosnovatelia by mali byť SaS, Hlas-SD a Progresívne Slovensko (s prezidentkou Čaputovou v pozadí). Vôbec nejde o to, že „puč" tu isto nikto nechystá. Minister Krajniak si neuvedomuje, že poslanecké presuny, preskupenia, či aj pokus o novú sedemdesiatšestku v parlamente, nie sú „pučom“, lebo aj dnešnú vládu „nikto nevolil“. Minister nepostrehol, že slovenská vláda vychádza z parlamentu. Ale to len na okraj.
Budúca koalícia: rozhodne nenávisť či hodnoty
Lebo skutočne zaujímavé je niečo iné. Ukazuje sa, že ideologicky a hodnotovo je na tej istej vlne skôr Krajniak, Matovič, Fico či Kollár, tarabovci aj uhríkovci: najväčšie nebezpečenstvo vidia v progresívcoch a liberáloch. Lenže Boris Kollár nemôže povedať, že je názorovo tam, kde Fico, lebo si svoju popularitu získal bojom práve proti Ficovi; a Fico nemôže povedať, že je tam, kde Kollár, veď je to predsa náš najväčší mafián v politike.
Ukazuje sa, že ideologicky a hodnotovo je na tej istej vlne skôr Krajniak, Matovič, Fico či Kollár, tarabovci aj uhríkovci: najväčšie nebezpečenstvo vidia v progresívcoch a liberáloch. Čo pri zostavovaní budúcej vlády prevládne? Ideová, hodnotová blízkosť alebo osobné nenávisti?
To isté platí o vzťahu Fica a Matoviča: ľudsky sú najväčšími nepriateľmi, no názorovo majú k sebe blízko. A všetci dokopy majú spoločného nepriateľa: liberálov a progresívcov. A tak kladiem nerečnícku otázku: čo pri zostavovaní budúcej vlády prevládne? Ideová, hodnotová blízkosť alebo osobné nenávisti? Aby sme neboli prekvapení, že budúcu vládu – či už tú z predčasných, alebo z riadnych volieb – sa bude pokúšať zostaviť Fico, Kollár, Matovič a Uhrík. Spoločný vnútorný hlas im bude našepkávať: veď tým liberálom všetkého druhu je treba postaviť nepriestrelný múr. To je dôležitejšie ako všetko ostatné! Ako si s tým poradí Hlas-SD, SaS, PS či KDH?