Zdá sa to ako večnosť, no je to len 10 mesiacov, čo sa uskutočnila zimná olympiáda v Pekingu. Bez väčšieho rozruchu. Letnú olympiádu v roku 2008 pritom sprevádzali výrazné protesty, spomeňme si iba na symbolické hasenie olympijskej pochodne. Potláčanie ľudských práv zo strany čínskej vlády sa pritom nezmenšilo, skôr naopak. Jej moc však vzrástla tak, že sa už ani neunúvame. Výnimku tvorila prezidentka Zuzana Čaputová, ktorá tam odmietla ísť. Nešlo však o podporu ľudských práv, ako tvrdila, ale čisto o aplikovanie politického dvojakého metra, čo jasne dokázala návštevou Expa v Spojených arabských emirátoch. Dokonca sa oficiálne stretla s jedným z miestnych diktátorov.
V prípade emirátov pritom nejde „iba“ o práva žien či utláčanie LGBTI+ menšiny, ale priamo o tých, ktorí to Expo rovnako ako všetky mrakodrapy postavili, teda zahraničných robotníkov. Zvyčajne totiž pracujú ako moderní otroci. Keď sa mimovládne organizácie pýtali ministerstva hospodárstva, ktoré slovenský pavilón organizovalo, ako kontrolovalo, či pri výstavbe bolo všetko v poriadku, nevedeli odpovedať. Verejná diskusia sa našťastie otvorila aspoň o inej blízkovýchodnej diktatúre – Katare. Síce až koncom roka a pravdepodobne preto, že slovenskí futbalisti sa ho rozhodli bojkotovať najefektívnejším spôsobom, teda, že sa tam vôbec nedostali, ale lepšie ako nič. Katar a Spojené arabské emiráty sú pritom v oblasti porušovania ľudských práv de facto to isté, odporné stredoveké režimy, ktoré sme týmito podujatiami legitimizovali.
Všetko, samozrejme, prekryl útok Ruska na Ukrajinu. Útočná vojna je porušením všetkých ľudských práv a preto si zaslúži bezpodmienečné odsúdenie. Samozrejme, ľudské práva porušovala a porušuje aj ukrajinská vláda a armáda. Používať to však na relativizáciu alebo dokonca ospravedlňovanie toho, čo pácha Kremeľ, je zneužívanie ľudských práv vrátane práv ruského etnika na východe Ukrajiny na politické ciele. Rovnako nie je v poriadku tvrdiť, že ukrajinskí utečenci si nezaslúžia našu pomoc, lebo vojna je aj v Jemene, alebo Izrael stále okupuje Palestínu. Ak chceme verejnosť presvedčiť, že podporu a pomoc si zaslúžia aj ľudia trpiaci v iných častiach sveta a z iných dôvodov, tak cesta určite nevedie cez ignorovanie utrpenia našich vlastných susedov. Skôr naopak.
Ak slobodná a demokratická časť sveta nedokáže prepustiť jedného politického väzňa, naozaj nemôžeme očakávať, že našimi predstavami o tom, ako sa majú dodržiavať ľudské práva, sa bude zaoberať zvyšok sveta.
Zločiny ruskej armády v Buči síce môžeme porovnávať s tým, čo podľa dôkazov zverejnených WikiLeaks páchala americká armáda v Iraku či Afganistane. No na tom, že sú to neakceptovateľné vojnové zločiny, to nič nemení. Rovnako neakceptovateľné je, že Julian Assange, ktorý na odhalení aj týchto zločinov mal veľký podiel, je už takmer štyri roky v britskej väznici. Británia a USA skutočne robia medvediu službu celému slobodnému svetu keď takto dávajú do rúk čínskej a ruskej vlády a propagandy silnú zbraň. Keď sa novinári z niektorého západného média na tlačovke čínskej vlády opýtajú na genocídu Ujgurov, o ktorej vieme aj vďaka podobnému úniku tajných materiálov, aký dostal Assangea do väzenia, odpoveď je vždy tá istá. Vyriešte, že väzníte vydavateľa, ktorý zverejnil pravdivé informácie vo verejnom záujme, teda za novinársku prácu, a potom poučujte nás.
Do nového roka si teda skúsme dať predsavzatie, že sa Assange dostane na slobodu. To by sme ako slobodná a demokratická časť sveta mohli dokázať. Prepustiť jedného politického väzňa. Ak nedokážeme ani toto, naozaj nemôžeme očakávať, že našimi predstavami o tom, ako má fungovať spoločnosť a ako sa majú dodržiavať ľudské práva, sa bude zaoberať zvyšok sveta.