Nejde totiž len o dodávky zbraní, ktoré sú, samozrejme, kľúčové, ale aj o komunikáciu na túto tému ako takú. Od toho sa potom odvíja aj prístup, ktorý smerujeme napríklad k ukrajinským utečencom či k tomu, ako dokážeme spracúvať ruskú propagandu. Chcel by som teda poukázať na niekoľko skutočností, ktoré pri premýšľaní nad ruskou agresiou proti Ukrajine treba mať na zreteli a netreba na ne zabúdať.
Zúfalé činy frustrovaného Ruska
Ukrajina ťahá za podstatne kratší koniec. Je síce pravda, že Rusko nedobylo už dlhý čas žiaden zásadný strategický cieľ, že takmer nepostupuje a ak sa náhodou aj hýbe, tak len veľmi pomaly. Z toľkej frustrácie sa však potom často uchyľuje k bombardovaniu civilných cieľov, čo je zatiaľ len sporadické, ale ako bude narastať ruská frustrácia z nedostatku vojenských úspechov, tak bude narastať sklon k ruským zverstvám. A Ukrajina sa stále drží na svojom území a „len“ sa bráni.
Často dostávam otázku, prečo Rusi bombardujú bytovky v Kyjeve a Ukrajinci nebombardujú Moskvu. Z toho istého dôvodu, prečo sa aj celý Západ bojí prílišných vojenských úspechov Ukrajiny. Zúfalé, frustrované Rusko sa môže uchýliť k zúfalým, doteraz bezprecedentným činom. Je hrozné si uvedomiť, že Ukrajina, ktorá nijakým spôsobom nevyvolala túto agresiu, sa vlastne ani nemôže plnohodnotne brániť, aby Rusko náhodou nepoužilo jadrové zbrane. A my si to musíme uvedomiť tiež – chceme víťazstvo Ukrajiny, ale ak začne Rusko evidentným spôsobom prehrávať, čo sa potom bude diať?
Rusko verzus NATO
Táto vojna stále môže nadobudnúť novú dimenziu, a to v podobe zapojenia sa Severoatlantickej aliancie. Neboli sme od toho ďaleko, keď zhruba pred mesiacom dopadli na Poľsko rakety, ktoré sme si mysleli, že boli ruské, usmrcujúc dvoch poľských občanov. Takéto niečo sa môže opakovať, často sa bojuje blízko hraníc členských štátov NATO a za predpokladu, že sa raz skutočne stane, že raketa z ruskej strany dopadne na Slovensko či Poľsko, potom budeme musieť reagovať, lebo nečinnosť by bola dôkazom slabosti a veľmi neželaného precedensu.
Ukrajina nemôže pristúpiť na akýkoľvek kompromis typu „ukončíme vojnu, ale necháte nám Krym“ a podobne. Rusko nemá nijaký nárok na žiadne ukrajinské územie. Zvažovať vôbec túto možnosť by bolo horšie, ako pokračovať vo vojne.
Takisto netreba opomínať, že Rusko sa neštíti vo svojich vyjadreniach pripúšťať vojnu aj s celou alianciou (minimálne naoko, keďže rozšíriť vojnu týmto spôsobom určite nie je v ruskom záujme). Či už to je pri vyhrážkach Západu za podporovanie Ukrajiny zbraňami, alebo pri aktuálnej kauze, kde ruský polovojenský nacistický batalión Rusič cez Telegram žiadal od ľudí v Litve, Estónsku a Lotyšsku, aby zisťovali a posielali správy o vojenských objektoch a posunoch. Tu je tiež dôležité poukázať na to, že batalión Rusič, aktuálne bojujúci na Ukrajine, má väzby na Kremeľ a Wagnerovcov, čo vzhľadom na ich neonacistickú platformu je len ďalším dôkazom o nezmyselnosti ruského denacifikačného naratívu.
Nebezpečný precedens
Ukrajina s Ruskom nemá o čom hovoriť. Ďalšia z otázok, ktoré často dostávam je, či – keďže vojenské vyriešenie, ktoré by bolo na dohľad alebo by sa neskončilo kataklizmou, sa momentálne neponúka – môžeme očakávať nejaké diplomatické vyriešenie tohto konfliktu. Akákoľvek ochota z ukrajinskej strany vôbec si sadnúť s Ruskom za jeden stôl a negociovať ukončenie vojny, by bola legitimizáciou tejto agresie. Do budúcnosti a aj pre všetky štáty, ktoré majú územné ambície smerom k svojim susedom.
Ukrajina nemôže pristúpiť na akýkoľvek kompromis typu „ukončíme vojnu, ale necháte nám Krym“ a podobne. Rusko nemá nijaký nárok na žiadne ukrajinské územie. Zvažovať vôbec túto možnosť by bolo horšie, ako pokračovať vo vojne, či už pre Ukrajinu, alebo pre celé medzinárodné spoločenstvo pošpinené takýmto nebezpečným precedensom. Jediné diplomatické rokovanie, ktoré by mohlo medzi Ukrajinou a Ruskom prebehnúť, by bolo po tom, čo Rusko kompletne opustí Ukrajinu a bude s ňou rokovať o reparáciách, ktoré jej zaplatí.
Situácia na Ukrajine nie je lepšia a dlho ani nebude. Blíži sa zima a Ukrajincov čakajú najťažšie mesiace, odkedy vojna vo februári začala. Toto sa môže presunúť aj cez hranice, čo sa môže pretaviť do väčších počtov ukrajinských utečencov aj na Slovensku. Deje sa presne to, čo sa aj očakávalo: slovenská spoločnosť je stále menej tolerantná voči Ukrajincom a nič nenasvedčuje tomu, že by sa postoj mal zmeniť. Vydržme a snažme sa pomáhať, ako vieme, nezabúdajme, že nie je vylúčené, že sa v podobnej situácii takisto môžeme raz ocitnúť aj my.