Bezprostredne po vypuknutí vojny sa zdalo, že slovenská politická reprezentácia bude schopná postupovať v strategických otázkach spoločne. Rýchlo sa však ukázalo, že časť opozície, ako aj niektorí politici vládnej koalície sa snažia vo svoj prospech inštrumentalizovať oprávnený strach verejnosti z toho, že sa vojna, prípadne jej dôsledky, prenesú aj na Slovensko. Vlna občianskej solidarity s Ukrajinou a vojnovými utečencami sa tak začala rýchlo preklápať do protiukrajinských nálad. Na vlastnej koži ich pociťujú mnohí Ukrajinci, ktorí našli útočisko na Slovensku.
Ruská agresia prispela k domácej destabilizácii
Medzinárodná kríza v našom bezprostrednom susedstve, ktorá nadobúda doslova charakter globálneho konfliktu, prispieva k eskalácii vnútropolitickej krízy spôsobenej nekompetentným vládnutím. V roku 2022 sa naplno prejavili dôsledky politického štýlu vládnej koalície orientovaného na prehlbovanie konfliktov medzi rozličnými segmentmi spoločnosti. Aj napriek minuloročnej rošáde na poste premiéra a ministra financií zostal najmocnejším politikom vládnej koalície Igor Matovič.
Líder OĽaNO si rozohrávaním konfliktov vo vnútri koalície dokázal udržať dominantné postavenie na politickej scéne, čo sa prejavilo naplno počas vládnej krízy v druhom polroku 2022. Zároveň však tohto politika, symbolizujúceho vládu na čele s nominálnym premiérom Eduardom Hegerom, v júni 2022 pozitívne vnímalo iba niečo viac než 10 percent respondentov, kým 88 percent respondentov ho podľa agentúry Focus označovalo za negatívneho.
Rozklad politickej triedy doma a nestabilita na medzinárodnej scéne naznačujú, že obdobie politických turbulencií bude veľmi dlhé a veľmi bolestivé.
Vláda, ktorej hlavným hráčom je takýto politik, len sotva môže získať občanov v prospech akejkoľvek myšlienky, aj keby bola priam najlepšia. Nepopulárna vláda, asociovaná najčastejšie s kompenzovaním svojej neschopnosti riešiť problémy občanov, útokmi proti domnelým i reálnym „nepriateľom“ a v podstate nositeľom akýchkoľvek kritických názorov, tak proti sebe obrátila aj podstatnú časť svojich niekdajších priaznivcov, a v konečnom dôsledku je spoluzodpovedná aj za rast protizápadných a proruských nálad na Slovensku. Konflikt, ktorého sme v súčasnosti svedkami, sa netýka iba straníckych či ideologických preferencií, ale aj predstáv o mieste Slovenska v európskej a vo svetovej politike.
Nečakajme dobré riešenia
Vnútropolitickým finále roku 2022 bolo vyslovenie nedôvery vláde, ktorej oficiálnym premiérom bol Eduard Heger, hoci reálne v nej mal právo veta minister financií Igor Matovič. Napriek tomu, že rozpad koalície sprevádzali ataky, ktorých aktéri sa predbiehali v prebíjaní morálneho dna, jej koniec väčšie emócie nevyvolal. Heger si od prezidentky ani nevypočul poďakovanie za dovtedajšie pôsobenie. Rozhodnutie parlamentu, ktorému predchádzala medializácia Matovičovej demisie-nedemisie zo strany prezidentskej kancelárie, predstavovalo iba politickú eutanáziu „tragifrašky“, ktorej hlavným aktérom i režisérom bol Matovič.
Koaličné strany sa ukázali ako neschopné viesť štát, svoju agendu budovali na kritike Fica, ktorá však hraničila doslova až s nenávisťou. Ukázali sa však ako hodnotovo i programovo sterilné, bez silnejšieho odborného zázemia i bez zakotvenia v občianskej spoločnosti. Časť slovenskej pravice a ich priaznivcov zo zúfalstva stavila na spomienkový optimizmus v podobe ohlasovaného návratu expremiéra Mikuláša Dzurindu (1998 – 2006) do vysokej politiky, zabúdajúc na nie veľmi slávny politický koniec nielen jeho samotného, ale aj jeho strany.
V nasledujúcom roku nečaká Slovensko azda žiadny pozitívny variant riešenia vládnej krízy. Prípadná úradnícka vláda alebo pokus o zostavenie novej nadpolovičnej väčšiny v súčasnom parlamente prispejú iba k prehĺbeniu už beztak vysokej nedôvery ľudí v politiku. Pritom aj v tomto prípade bude garancia akej-takej akcieschopnosti výkonnej moci iba minimálna. Takú záruku však nemožno očakávať ani od predčasných volieb s ohľadom na neschopnosť straníckych politických lídrov chápať politiku ako potrebu hľadania dohody, ktorá vyústila do rozpadu vládnej väčšiny za dva a pol roka.
Do roku 2023 vstupuje slovenská spoločnosť ako bezprecedentne rozdelená na niekoľko paralelných svetov, ktoré spolu nedokážu komunikovať. Konflikt sa začína dotýkať základných hodnôt, od ktorých sa odvíja legitimita vývoja po roku 1989. Zdá sa, že hĺbka rozkolu je oveľa väčšia ako v 90. rokoch, keď slovenskú spoločnosť polarizoval postoj k rozdeleniu ČSFR a k vládnutiu Vladimíra Mečiara. Končiaci sa rok zároveň ukázal, že neexistuje také dno, ktoré by v politike nebolo možné preraziť.
V roku 2023 si tak budeme vyberať iba medzi rôznymi odtieňmi zlých riešení. Rozklad politickej triedy doma a nestabilita na medzinárodnej scéne naznačujú, že obdobie politických turbulencií bude veľmi dlhé a veľmi bolestivé.