Autentických lídrov nahradili na všetkých úrovniach treťotriedni influenceri, ktorí obťažujú každodenne verejný priestor tým, čo robia a nerobia. Plní cudzích právd a prázdnych slov. To jediné, čo majú na rozdávanie. Úrady, ktoré zastávajú, slúžia len ich osobnému zviditeľňovaniu, takému kontraproduktívnemu pre nich samých. Nepotrebujú profesionálne tímy. Riadenie. Funkčné aparáty. Vo všetkom si vystačia sami. Prežívajú na sociálnych sieťach. Tam plačú. Vysvetľujú. Vyhrážajú sa. Riadia štát.
Infantilizujú verejný priestor. Robia z neho bulvárnu a vulgárnu arénu plnú unavených divákov.
Títo premotivovaní aktivisti sa stali vazalmi vlastnej nemohúcnosti. Antireklamou na demokraciu, ktorú reprezentujú. A nezvládajú.
Idealisti, ktorí vytesňujú realitu, lebo je príliš neznesiteľná a ťažká. A tak robia neznesiteľný a ťažký svet pre všetkých, ktorí zostali žiť v realite.
Uverili sme vlastným mýtom o sebe. Mýtotvorný národ bez prorokov je národom bez budúcnosti. Demokracia bez kritikov zárodkom novej totality stojacej pred dverami.
„Sme v stave, keď, žiaľ, rôzne sociologické dáta potvrdzujú, že miera nespokojnosti ľudí dosahuje rekordy. Až 84 % občanov si myslí, že naša spoločnosť nejde dobrým smerom. Tento parameter je na Slovensku skúmaný od roku 1998, a za celú dobu 24 rokov nikdy nedosiahol takto kritickú hodnotu. Až 78 % ľudí nie je spokojných s fungovaním demokracie v našej krajine. Nejde pritom iba o sociologické dáta. Hnev a nespokojnosť spoločnosti sú takmer hmatateľné,“ povedala v prejave o stave republiky prezidentka Zuzana Čaputová.
Stretol som sa so študentmi v Topoľčiankach. Tamojší zámok mal veľa slávnych majiteľov. Pred rokom 1918 napríklad Habsburgovcov. Po vzniku 1. Československej republiky boli zhabané majetky šľachty. Bez náhrady prišli o majetok príslušníci nepriateľských štátov a bývalej panovníckej rodiny habsbursko–lotrinskej. Topoľčiansky zámok sa stal letným sídlom československých prezidentov.
Na tomto mieste som pochopil, že my tú demokraciu vlastne „przníme“ od samého začiatku. Mýtizujeme si prvú republiku. Aj jej politikov. Korupciu. Klientelizmus. Rodinkárstvo. Namiesto toho, aby sme sa poučili z chýb salónnych demokratov, nekriticky z nich robíme niečo, čím ale oni nikdy neboli. Lebo ak by boli naozaj etalónom slušnosti a pracovitosti, neporazili by ich v posledných slobodných voľbách v roku 1946 komunisti. V päťdesiatych rokoch sa v mnohom inšpirovali „iba“ demokratmi z prvej republiky.
Tí dnešní sú aktuálne tam, kde boli komunisti na konci. Neautentickí vládcovia. Čím viac strácajú moc, tým sú hlučnejší a agresívnejší. Aj komunisti pred rokom 1989 ich zahanbujú zmyslom pre realitu. A to je vskutku tragické.
Keď nedávno minister zahraničných vecí kritizoval rezortného kolegu z Maďarska, že sa stretol pri návšteve Slovenska s lídrom opozície, bol to prejav amaterizmu. Mal by vedieť, že ide o bežnú prax, ktorú rešpektovali aj komunisti! Ak sa nad ňou pozastavuje demokratický minister, je to na zamyslenie. Treba mu pripomenúť, že 26. januára 1988 sa pri návšteve Československa stretol kancelár Helmut Kohl s predstaviteľmi Charty 77 a s pražským arcibiskupom Františkom Tomáškom. A 9. decembra toho istého roku raňajkoval prezident François Mitterrand v sídle francúzskeho veľvyslanectva v Prahe s Václavom Havlom a ďalšími disidentmi.
Ak sa demokrati začínajú podobať na komunistov, nie je to dobrá správa pre nikoho. Ak tých komunistov dokážu ešte prekonať, je to začiatok ich konca. Tá obsesia hľadania vnútorného a vonkajšieho nepriateľa sa im stane osudnou rovnako ako tým, s ktorými sa tak radi porovnávajú. Voči ktorým sa vymedzujú.
Pokiaľ sme za komunistov stáli v radoch na banány, dnes ich stojíme v rade na lekárov a lieky. Aj tie základné sú už podpultovým tovarom. Ľudia sú bez práce. V uliciach sú žobráci, bezdomovci a pracujúca chudoba. Na to, aby si človek postavil dom, zadlží sa zvyčajne do smrti. Na pultoch máme síce veľký výber potravín, no väčšina z nich je viac nekvalitná ako kvalitná. V televízii máme množstvo programov, no pozerať sa dá len málo z nich, aby sme si nepripadali ako obmedzený druh. Ľuďom sa necnie za komunizmom. Bolí ich kapitalizmus. Čoraz viac.
Kristove roky demokracie sú jej krížovou cestou. Križiackym ťažením demokratov voči vlastným ľuďom. Karel Kryl o tom prorocky spieval v roku 1993. Akoby vtedy dovidel až k nám: „Demokracie panuje od Aše po Humenné. Samet i něha v pánu je a zuby vylomenné. Dali nám nové postroje a ač nás chomout pálí, zaujímáme postoje, místo, abychom stáli. Demokracie dozrává do žaludečních vředů. Bez poctivosti, bez práva a hlavně bez ohledů. A je to mýlka soukromá snad optického klamu, že místo srdce břicho má a místo duše tlamu!“
Nepoučili sme sa. Uverili sme vlastným mýtom o sebe. Mýtotvorný národ bez prorokov je národom bez budúcnosti. Demokracia bez kritikov zárodkom novej totality stojacej pred dverami.