Za menej ako tri týždne sa Slovenská republika stala členom OSN, od 22. januára členom Medzinárodnej organizácie práce. Vstup do Rady Európy o pol roka oddialilo Maďarsko, sťažujúce si na údajné zlé zaobchádzanie s maďarskou menšinou.
Slovensko ako jeden z dvoch nástupníckych štátov prevzalo záväzky po ČSFR v organizácii GATT (Všeobecná dohoda o clách a obchode) a 19. apríla v EFTA (Európske združenie voľného obchodu). Zložitejšia bola situácia s tzv. Európskou dohodou, ako sa v skratke volala asociačná dohoda s Európskymi spoločenstvami (ES), dnes EÚ. ČSFR s ES dohodu uzavrela, ale do rozpadu spoločného štátu sa nestihla ratifikovať. Museli sa začať nové rokovania a proces sa skončil až 1. februára 1995. Od prvého dňa samostatnosti bola však účinná tzv. dočasná dohoda, ktorá upravovala obchodné vzťahy medzi SR a ES.
Nástupníctvo po ČSFR do Medzinárodného menového fondu nebolo až také hladké. Na rozdiel od Svetovej banky kapitálové aktíva (tzv. členská kvóta) po ČSFR sa v MMF rozdelili viac v prospech ČR. Slovensko to pokladalo za krivdu.
Napriek istým ťažkostiam a napriek tomu, že Slovensko do rozpadu ČSFR na medzinárodnej scéne bolo takmer neznáme, pokiaľ by sme hodnotili začiatok budovania samostatnej štátnosti na základe medzinárodného etablovania sa SR, známka by bola vysoká.
Rok 1993 vystavil vládnucej garnitúre aj inú – horšiu známku. Čiastočne odrážala objektívne horšie ekonomické dosahy rozdelenia ČSFR na Slovensko, no hodnotila i jej nepripravenosť na také závažné rozhodnutie. Po rozpade spoločného štátu vznikla medzi SR a ČR colná únia, ktorá zotrvala až do vstupu do EÚ, ale menová únia prežila sotva mesiac. NBS, ktorá vznikla hneď k 1. januáru, musela obmedziť konvertibilitu slovenskej koruny o. i. aj preto, že úroveň federálnych devízových rezerv určených na delenie podľa kľúča 2:1, ktorá ešte v júni 1992 dosahovala 4,89 mld. USD, k 1. 1. 1993 klesla iba na 1,231 mld. Rozdiel stihli odkúpiť české komerčné banky a české podniky na predzásobenie sa dovozom – v neprospech SR.
Zavedenie dovoznej prirážky, nové dane (hlavne DPH) a 10-percentná devalvácia slovenskej koruny spôsobili, že na konci roka inflácia dosiahla 25,1 percenta. HDP klesol o 4,1 %, rozpočtový deficit dosiahol 6,8¤% HDP a miera nezamestnanosti 14,4¤%.
Nožnice sa roztvárajú
Prepad slovenského hospodárstva v prvých rokoch bol výsledkom ekonomickej transformácie (tzv. transformačná recesia) a rozdelenia spoločného štátu. Dôvodov, prečo napriek nepriaznivým dôsledkom nevznikali masové nepokoje, bolo nepochybne viac. Slovensko začiatkom 90. rokov patrilo medzi postkomunistické štáty s pomerne priaznivými východiskovými podmienkami. Národ mal aké-také „zásoby“ a výdavky na bývanie, dopravu atď. neboli ešte „ekonomické“, respektíve liberalizované. Ostatné, už trhové, ceny sa dali zniesť a okrem toho dopadali na každého rovnako.
Pred 30. rokom samostatnosti štatistiky hovoria o viac ako 700-tisíc žijúcich pod hranicou chudoby, 70 % nedokáže zo svojich príjmov riadne vyžiť, žiaľ, ani nevieme, koľkí živoria v energetickej chudobe a desaťtisíce sú bezdomovcami.
To sa však rozbehnutím tzv. malej privatizácie začalo meniť. Tradične rovnostárska spoločnosť sa začala diferencovať. Rapídne ako v ranom (moderne neoliberálnom) kapitalizme.
Pred 30. rokom samostatnosti štatistiky hovoria o viac ako 700-tisíc žijúcich pod hranicou chudoby, 70 % nedokáže zo svojich príjmov riadne vyžiť, žiaľ, ani nevieme, koľkí živoria v energetickej chudobe a desaťtisíce sú bezdomovcami. Matovičovo-Hegerova vláda nie je ani prvou, ani jedinou príčinou. Jej podiel na tom by jej však malo týchto 70 % spočítať v najbližších voľbách.
Vojna na Ukrajine a vyhliadky
Od vstupu do EÚ v roku 2004 a do eurozóny v 2009 je náš osud od EÚ neoddeliteľný. Vojna za rohom pritlačila EÚ k múru. Vstupovali sme do EÚ, ktorá si od začiatku svojej histórie predsavzala zabezpečiť ekonomický a sociálny pokrok pre svojich členov a eliminovať bariéry, ktoré rozdeľujú Európu. V závere preambuly Zmluvy o založení Európskeho hospodárskeho spoločenstva (EHS) z r. 1957 jej signatári boli rozhodnutí upevniť záruky mieru a slobody apelujúc na ostatné národy Európy, ktoré zdieľajú rovnaké ideály, pripojiť sa k ich snahám.
Od vzniku EHS nie je vojna na Ukrajine prvou na európskom kontinente, ktorej EÚ nebola schopná zabrániť. Vojna na Ukrajine je však najväčšie zlyhanie EÚ negujúce záväzky z roku 1957 a z rokov nasledujúcich, v ktorých sa EÚ k svojim pôvodným predsavzatiam opakovane prihlasovala.
Z vojny na Ukrajine nevzídu na európskom kontinente víťazi. Pyrrhovým víťazstvom bude oslobodenie Ukrajiny zaplatené desaťtisícmi mŕtvych, miliónmi utečencov a devastovanou infraštruktúrou a hospodárstvom. EÚ bude po tomto víťazstve ešte chudobnejším príbuzným USA. Lídri EÚ by za svoj podiel viny na svojom zlyhaní mali skladať európskemu ľudu účty.