Dnes vieme, že väčšina Čechov a Slovákov rozdelenie akceptovala, aj keď u staršej generácie pretrváva nostalgia za spoločným štátom. V posledných rokoch sa však objavujú v niektorých oblastiach značné názorové rozdiely. Kde sa berú?
Nad rozdelením federácie som sa zamýšľal niekoľkokrát, väčšinou to boli úvahy pozitívne, a hľadal som najmä veci, ktoré oba národy zbližujú. Teraz sa však nachádzame v trochu inej situácii, objavujú sa dosť veľké rozdiely napríklad pokiaľ ide o konflikt na Ukrajine. Spomeňme na úvod ešte niekoľko vecí: Ak sa pozeráme na to, čo sa deje v oboch krajinách, koho ľudia volia, aké majú názory na zahraničnú politiku, na Východ a Západ, aké hodnoty uprednostňujú, nemôžeme vynechať postkomunistický kontext. Dokonca sa ukazuje ako veľmi silný faktor, ktorý bol dlho prehliadaný.
Už v roku 1990 sa objavovali prognózy, ktoré nám hovorili, že zhruba za štvrťstoročie doženieme ekonomicky Rakúsko a za 35 rokov Nemecko. Dnes vieme, že to tak nebude, ale nejde vlastne ani o nijako dôležitú vec. Podstatnejšia je iná skutočnosť. Zhruba pred 40 rokmi napísal Milan Kundera esej Tragédia strednej Európy, v ktorej tento priestor považoval za kultúrne západný, ale politicky ovládnutý Východom, teda Sovietskym zväzom.
Počas revolučného roku 1989 boli v debatách silne zastúpené slogany o dobiehaní Západu, umocnené neskôr vstupom do Európskej únie. Ale všetci sme cítili, že sme stále čosi ako poloviční Európania. Stále sme hľadali rôzne vysvetlenia, prečo za Západom zaostávame. Sme naozaj horší?
Kanadský antropológ stredoeurópskeho pôvodu Ivan Kalmar píše dokonca o rasizme, o kolonizácii. V rozhovore pre český A2larm uviedol: „Skôr z nej (zo strednej Európy – pozn. PŠ) chceli urobiť oblasť, kde môžu ťažiť z lacnej práce a vytvoriť tu závislé trhy. Práve odvtedy sa stredná Európa podobá časti sveta, ktorý bol kolonizovaný. Západ na to využil (…) rasový kapitalizmus. Snahy podmaniť si iné trhy sú často sprevádzané rasistickými ideológiami o tom, že je tá-ktorá kultúra od prírody podradná či neschopná demokracie.“
Na tento pocit „kolonizácie“ reagujú krajiny rôznym spôsobom. Orbán silnejším príklonom k Putinovi. Ruská okupácia Ukrajiny a naše reakcie na ňu do značnej miery mnohé postoje a hodnoty zvýraznili. Pritom v novodobých dejinách Česi aj Slováci vychádzajú z rovnakej negatívnej skúsenosti s Moskvou, tou je okupácia Československa v roku 1968. Počas posledných mesiacov sme sa však dozvedeli, že menšia časť obyvateľov ČR i Slovenska stále verí Putinovi a Ukrajine nechce pomáhať. V českých krajinách je to zarážajúce, už vzhľadom na to, akým spôsobom sme prišli v roku 1938 o Sudety. Predsa rovnako ako Ukrajina o svoje východné územie.
Keď sa pred dvoma mesiacmi agentúra Ipsos pýtala, či krajiny považujú Rusko za hrozbu vlastnému štátu, kladne odpovedalo 70 % Čechov, na Slovensku to bola zhruba len polovica respondentov. Z toho istého výskumu vyplynulo, že druhou najväčšou hrozbou sú pre Slovákov Spojené štáty americké, pre Čechov je to Čína.
Obe spoločnosti cítia, že sú v mnohých aspektoch ekonomicky „kolonizované“ Západom. Mnohí podvedome „kolonizáciu“ vnímajú, potom sú ústretovejší k Rusku.
V jednom zo septembrových prieskumov, ktorý je súčasťou projektu Ako sa máte, Slovensko?, sa ukázalo, že pätina Slovákov si praje jasné víťazstvo agresora, teda Ruska, celkovo si nadpolovičná väčšina Slovákov priala víťazstvo Ruska, len tretina Ukrajiny. Pred pár dňami zase Robert Fico vyhlásil, že ak bude Smer vo vláde, na Ukrajinu nepôjde už ani náboj.
Ako je to v Českej republike? Určite a skôr víťazstvo Ukrajiny si praje takmer 80 percent Čechov. To sú naozaj značné rozdiely, navyše radikálne proruské a protiukrajinské postoje tu zaujímajú extrémistické zoskupenia z úplného okraja politickej scény ako Sloboda a priama demokracia Tomia Okamuru či menšie antisystémové subjekty. Teda žiadna strana, ktorá bola predtým súčasťou vládnej exekutívy, s výnimkou niekoľkých osôb, ktoré zastávajú proruské postoje dlhodobo (V. Klaus).
Keď sa vrátime k našej otázke, aká môže byť odpoveď? Obe spoločnosti cítia, že sú v mnohých aspektoch ekonomicky „kolonizované“ Západom. Lacná práca nás robí konkurencieschopnými, ale zároveň spôsobuje mnohé sociálne problémy a zaostávanie, napríklad vo financovaní vzdelávania a vedy. Oboje potrebujeme, aby sme boli úspešní. Mnohí podvedome „kolonizáciu“ vnímajú, potom sú ústretovejší k Rusku.
Vzájomné odlišnosti sú prejavom histórie, napríklad odkazu ZSSR počas Slovenského národného povstania, odlišných cieľov počas Pražskej jari, česká demokratizácia vs. slovenská federalizácia, menšia rola disentu na Slovensku v 80. rokoch. Jedným z dôvodov odlišných postojov môže byť aj vplyv dezinformácií, ktorý je na Slovensku oveľa silnejší ako v Českej republike. Po tridsiatich rokoch tak vidíme podstatné hodnotové rozdiely, ktoré zatiaľ vzájomné vzťahy neovplyvňujú, ale silne pôsobia na vnútropolitickú situáciu oboch krajín.