Rozdelenie Československa bol skôr úspech ako katastrofa

Rozdelenie Československa pred tridsiatimi rokmi možno vnímať z mnohých uhlov. Keď však rôzne pohľady sčítame, možno tvrdiť, že tak v procese vedúcom k rozdeleniu spoločného štátu, ako aj v konečnom výsledku – aj jeho dlhodobých dôsledkoch – prevažujú pozitíva.

04.01.2023 12:00
debata (17)

V ich zozname je možné začať tým, že rozdelenie československej federácie bolo nenásilné. Ak vezmeme do úvahy, že rozpady postkomunistických federácií v Juhoslávii a Sovietskom zväze boli sprevádzané násilím alebo dokonca krvavými vojnami, je „zamatové“ rozdelenie Československa svetlou výnimkou.

Celý proces sa síce odohral aj s pomocou občasnej improvizácie a nátlaku tej či onej strany, ale všeobecne ho predstavitelia oboch republík, najmä jeho hlavní protagonisti – český premiér Václav Klaus a slovenský premiér Vladimír Mečiar – udržali na pôde zákonnosti. Takmer všetko sa odohralo na základe vopred dohodnutých dohôd a zákonov následne prijatých v oboch republikách.

Pokiaľ ide o legalitu celého procesu, možno samozrejme argumentovať, že zásadný šrám utrpel už na začiatku, keď sa Klaus a Mečiar rozhodli obísť ústavnú požiadavku na vypísanie referenda. Na druhej strane, aj keď toto rozhodnutie nebolo z právneho hľadiska „čisté“, práve ono možno zabránilo eskalácii napätia medzi oboma republikami, ktoré mohlo prerásť do násilia. Boli to totiž práve referendá o samostatnosti jednotlivých republík, ktoré odštartovali vlnu násilia v Juhoslávii.

Argument, že malo byť vypísané referendum, ktorý dodnes počúvame aj od rešpektovaných politikov a odborníkov v oboch krajinách, možno neberie do úvahy, že československá federácia bola v istom zmysle anomália. Spoločný štát pozostával len z dvoch republík, pričom jedna z nich mala dvakrát väčší počet obyvateľov ako tá druhá. Akékoľvek referendum malo teda potenciál posilniť pocity krivdy na Slovensku tým, že bolo takpovediac „prehlasované“ početnejšími Čechmi.

Problém by nevyriešilo ani to, keby sa usporiadali dve referendá – každé v jednej z republík. Ak by jedna hlasovala za zotrvanie vo federácii, zatiaľ čo tá druhá za odchod, vypukol by takmer okamžite konflikt.

Spory a napätie by však ďalej eskalovali, aj keby obe republiky hlasovali za zotrvanie v spoločnom štáte. Ak by totiž referendum zároveň jasne nešpecifikovalo, o akú formu štátoprávneho usporiadania ide, pokračovali by ďalej debaty o tom, či má ísť o federáciu, alebo napríklad konfederáciu. Navyše slovenská politická reprezentácia už v júli 1992 prijala zákon o zvrchovanosti Slovenska, ktorý z federácie urobil fakticky len prázdny obal, čo viedlo k rozhodnutiu československého prezidenta Václava Havla rezignovať zo svojej funkcie.

Už výsledky volieb v júni 1992 však ukázali, že udržať spoločný štát bude viac-menej nemožné. V každej z oboch republík zvíťazili politické sily s veľmi odlišnými programami.

Zatiaľ čo v Českej republike voľby vyniesli do čela pravicovú koalíciu vedenú Klausom, ktorej hlavným cieľom bolo pokračovať v ekonomickej transformácii, na Slovensku zvíťazili nacionálno-populistické sily na čele s Mečiarom. Ambície oboch republík sa tak zásadne rozišli. Zatiaľ čo politická reprezentácia Slovenska videla ako hlavný cieľ dosiahnutie toho, čo sa potom objavilo v deklarácii o zvrchovanosti, teda práva na sebaurčenie, Klausova vláda v Českej republike sa už nechcela ďalej zdržiavať štátoprávnymi spormi pri zavádzaní reforiem.

Tridsať rokov po rozdelení Československa je zrejmé, že oba národy ako samostatné štáty uspeli. Hoci fungovanie ich demokracií ukazuje občas slabiny a politika má svoje patologické stránky, celkovo sa oba stali platnými členmi európskeho spoločenstva.

To, že obaja premiéri zvolili v procese delenia Československa veľmi „technokratický“ prístup, a že ani jedna strana nemarila – až na výnimky – cestu k rozdeleniu neprimeranými požiadavkami, proces rozdelenia neobyčajne uľahčilo. Rovnako ako faktory, na ktoré nemali politici vplyv: napríklad skutočnosť, že vzhľadom na počet obyvateľov v oboch republikách bolo ľahké nájsť kľúč pre delenie majetku federácie v pomere 2:1.

Ale ani dohoda na tomto kľúči nebola samozrejmosťou. Ktorákoľvek z republík mohla ľahko skĺznuť k snahám započítať rôzne historické krivdy. V českých krajinách napríklad existovali pomerne silné skupiny poukazujúce na to, že Slovensko dosiahlo relatívne dobrú ekonomickú úroveň dlhodobými transfermi z bohatších Čiech. Na Slovensku zase panovalo rozčarovanie z likvidácie jeho zbrojného priemyslu dirigovaného po roku 1989 z Prahy.

Pri historickom ohliadnutí je namieste položiť si otázku, či sa rozpadu Československa predsa len dalo zabrániť. A doplňujúcu otázku, či to bolo žiaduce.

Odpoveď na prvú otázku znie, že za určitých – skôr teoretických – okolností áno, ale v realite skôr nie. Spolužitie Čechov a Slovákov malo svoju históriu, ktorá bola pretkaná príliš mnohými traumami: prehliadané poručníkovanie Prahy už počas prvej republiky, slovenský fašizmus počas 2. svetovej vojny, zametanie národných ambícií pod koberec počas vlády komunistov. Federácia vytvorená v roku 1968 mohla „fungovať“ len preto, že v skutočnosti štát riadila centralisticky komunistická strana.

A možno nebolo udržanie spoločného štátu ani žiaduce. Slováci ako národ s tisícročnou históriou, ktorý žil pod nadvládou iných, si zaslúžili príležitosť ukázať, že si môžu sami úspešne vládnuť. Vidina skorého vstupu oboch republík do Európskej únie a NATO navyše geopolitické a bezpečnostné výhody spoločného štátu značne oslabila.

Tridsať rokov po rozdelení Československa je zrejmé, že oba národy ako samostatné štáty uspeli. Hoci fungovanie ich demokracií ukazuje občas slabiny a politika má svoje patologické stránky, celkovo sa oba stali platnými členmi európskeho spoločenstva.

© Autorské práva vyhradené

17 debata chyba
Viac na túto tému: #rozdelenie Československa #30 rokov samostatnosti