Republikánstvo
V zápase s maďarizačnou politikou sme si priniesli niektoré zásady, no málo si ich koncepčne uvedomujeme. Je to predovšetkým republikanizmus. To odmietnutie šľachty, ktorá iste bola predovšetkým maďarská. Ale spolu s jej odmietnutím sme prijali aj civilitu, antiklerikalizmus. Nebolo to jednoduché vtedy a tento zápas pokračuje aj dnes. Vtedy sme ho vyhrávali s pomocou Čechov. Dnes sme tlaku klerikalizácie vystavení zasa a musíme tento akútny problém riešiť sami.
Nie je vôbec náhodou, že počas 30 rokov existencie Slovenskej republiky sú stále prítomné pokusy zmeniť charakter štátu, jeho tradíciu, ktorú si vybudoval v troch podstatných dejinných pohyboch, ktoré utvárali povahu našej štátnosti: oslobodenie sa Slovenska spod monarchickej moci, ktorej už dominoval maďarský nacionalizmus; oslobodenie sa spod klérofašistickej vlády Slovenským národným povstaním; a oslobodenie sa spod boľševicko-komunistickej moci jednej strany v nežnej revolúcií 1989. Tieto tri skúsenosti, veľké pokrokové medzníky našich dejín, sú spredmetnené aj v našej ústave, ktorú sme prijali v predvečer vzniku suverénnej Slovenskej republiky.
Civilita, občiansky charakter štátu: mnohí tu veľmi zle vykladajú preambulu ústavy – tá fixuje slovenský národ ako historického pôvodcu štátnosti, ale práve touto ústavou plne ustanovuje občiansky charakter štátu. Úplne jednoznačne, práve po skúsenostiach s klérofašizmom a komunizmom, oddeľuje štátnu moc od akejkoľvek ideológie. Preto ja osobne odmietam aj charakterizovanie nášho štátu ako „liberálnej demokracie“. Nie, my sme demokratický právny štát. A liberálni, sociálnodemokratickí či kresťanskí demokrati sme a môžeme byť iba v akcentoch na naše politické programy, tam nepochybne môžeme byť aj viac zelení alebo národní, európski aj „protibruselskí“… Ale vždy v rámcoch demokratického právneho štátu, v rámcoch ústavnosti.
Sociálna spravodlivosť
Napokon je naším dedičstvom aj zápas za spravodlivosť, a to nielen právnu, ale aj sociálnu. Máme ju vo vienku tak ako zápas za národnú slobodu. Ten zabudnutý muž slovenskej histórie, vodca sociálnych demokratov Emanuel Lehocký, práve v tom roku, keď sa na troskách monarchií tvorili nové národy a štáty, spojil boj za národnú slobodu so sociálnymi a s občianskymi právami. Práve s týmto prísľubom sa pridal k vytvoreniu Československej republiky a nie celkom mimochodom, s týmto programom vyhral aj prvé slobodné voľby.
Boj za sociálne práva sprevádza našu celú históriu, bol nepochybne aj príčinou nášho dejinného omylu, keď sme jeho naplnenie hľadali v utópií boľševického modelu, ale v skutočnosti sme ho nikdy neprijali a slávny rok 1968, dubčekovská jar, zasa jasne vyjadrovala našu túžbu po slobode od moskovského područia; ale aj po demokratickom socializme, po jeho „ľudskej tvári“. Túto túžbu po slobode a sociálnej spravodlivosti sme napokon zasa vložili do ústavy: v nej deklarujeme, že chceme hospodárstvo „na princípoch sociálne a ekologicky orientovanej trhovej ekonomiky“.
Máme tri úlohy: zápasiť za civilný charakter nášho štátu, vytvoriť definitívne bariéry klerikalizácii štátu, o ktorú sa tu pokúšajú sily včerajška, a, áno, zbaviť sa „oligarchizácie“, zmocňovania sa štátu rôznymi finančnými žralokmi.
Keď nastúpil Václav Klaus a jeho slovenskí nasledovníci v gálovskej VPN, Slováci vyjadrili podporu Vladimírovi Mečiarovi. Nie preto, že by bol „charizmatickým“ vodcom, alebo že by Slováci mali sklon k autoritárstvu (ako nám to vnucujú pravicovo-liberálni ideológovia), ale preto, že vkladali do Mečiara nádej po sociálnejších reformách. To, že Mečiar sklamal, a podľahol privatizačnému ošiaľu (a osobným avantúram) nič nemení na fakte tejto stálej túžby.
A keď sa tandem Dzurinda-Mikloš rozhodol dať do poriadku tento privatizačný, mafiánsky kapitalizmus, urobil tak len v podobe neoliberálnych „deforiem". A väčšina znova odmietla tento súbor asociálnych utópií dokonalého trhu a dala prednosť sociálnodemokratickým projektom Smeru-SD. To, že sa zasa presadili len tak polovičato, že sa zasa – ako v celej našej ponovembrovej histórii – niekde v pozadí priplichtili „oligarchovia“, je zasa výzva do najbližšej budúcnosti, aby sme sa zbavili aj tohto neduhu „oligarchizácie“.
Tri úlohy
Máme tri úlohy, ktoré vidím priam plasticky: zápasiť za civilný charakter nášho štátu, vytvoriť definitívne bariéry klerikalizácii štátu, o ktorú sa tu pokúšajú sily včerajška, a, áno, zbaviť sa „oligarchizácie“, zmocňovania sa štátu rôznymi finančnými žralokmi. Lenže nestačí zdvihnúť zástavu boja proti Ficovi – tento jav sa nám ťahá v pozadí všetkých, ešte raz zdôrazňujem všetkých vlád; no a napokon, ešte som nespomenul, naše európanstvo. Nie, my nepotrebujeme byť „Západ“, pchať sa do nejakého vymysleného a zidealizovaného „západného civilizačného okruhu“. Taký navyše ani neexistuje. My sme pevnou súčasťou projektu Európskej únie. A treba povedať, že na tejto ceste urobili nemalú prácu tak Mečiar, Dzurinda aj Fico. To je konštanta našej politiky. Je to priestor, kde môžeme rozširovať našu národnú identitu o európsku, o európske občianstvo. Pokojne môžem byť Skaličan, Záhorák, Slovák a Európan. S plným vedomím, že práve európanstvo mi môže definitívne garantovať, že ma nikto o moje skaličanstvo, záhoráctvo či slovenskosť nemôže násilne obrať.