Slováci sa nemajú k čomu hlásiť

K čomu sa môžu hlásiť Slováci tri dekády po vzniku samostatného štátu? Od počiatku jeho existencie ho sprevádzalo rozpredávanie majetku a obmedzovanie slobôd.

10.01.2023 12:00
debata (16)

Pod projekt privatizácie štátnych podnikov sa podpísal zapálený bojovník proti štátu Václav Klaus. Ten z občanov urobil podielnikov firiem spravovaných súkromnými fondmi. Ich podnikanie viedlo do stavu, keď väčšina občanov nedostala ani to, čo zaplatila za kupónovú knižku. V postkomunis­tických krajinách tak pokračoval socializmus – no už len pre finančníkov.

Keďže pri tzv. malej privatizácii bežní občania nedisponovali dostatočnými sumami, k slovu sa dostali rôzni špekulanti. Tí si cez verejné dražby prali špinavé peniaze, ovplyvňovali v nich ostatných záujemcov a podplácali úradníkov. V dôsledku toho došlo k podhodnoteniu predajných cien, takže štát privatizáciou neprišiel k ziskom, ale paradoxne k strate a dlhu, ktorý museli sanovať daňoví poplatníci.

Kapitálotvorná vrstva

Pokračovateľ procesu rozpredávania Vladimír Mečiar si po rozpade Československa zvolil cestu vytvorenia domácej „kapitálotvornej vrstvy“. Pred prílevom zahraničného kapitálu uprednostnil národných privatizérov. Tým sa dostali do rúk fabriky, kúpele, lodenice či strategické podniky ako Nafta Gbely. Na ich obranu Mečiar navyše zaktivizoval skupiny, ktoré z transformácie vyšli ako porazené – robotníkov a dôchodcov.

Proces akumulácie kapitálu prostredníctvom vyvlastnenia verejnosti však pokračoval ďalej. Počas Dzurindovej vlády sa tiež objavili privatizéri, ktorí dostali podniky za výpredajové ceny. Energetika išla Francúzom, plynárne Čechom, elektrárne Talianom… Slovensko bolo štedrejšie k cudzím štátom ako k tomu svojmu.

K čomu sa môžu hlásiť Slováci tri dekády po vzniku samostatného štátu? Od počiatku jeho existencie ho sprevádzalo rozpredávanie majetku a obmedzovanie slobôd. Zbavovaním sa majetku a kompetencií prišiel štát o prostriedky, ktorými by dokázal zabezpečiť dôstojný život svojho obyvateľstva.

A takisto k svojim občanom. Tzv. reformisti znížili ochranu zamestnancov, zmenili daňový systém v neprospech priemerne a podpriemerne zarábajúcich, znížili dávky v nezamestnanosti a na vlastných občanov povolali armádu. Nová vláda síce zastavila rozkrádanie predchádzajúcej, ale pokračovala vo vlastnom. Takto chýbali peniaze na stavbu diaľnic, vyrovnávanie regionálnych rozdielov, zvýšenie platov v zdravotníctve a školstve či na stabilitu penzijného systému.

Následne sa k moci na dlhú dobu dostal Ficov Smer, ktorý sa definoval ako pragmatická strana s národným smerovaním. Čo to znamená, sa ukázalo, keď vyšlo najavo, že jej vplyvní členovia sú prepojení na domáce firmy z oblasti zdravotníctva, bezpečnostných služieb a finančných skupín. Tie živili prostredníctvom predražených verejných obstarávaní ukracujúcich štátny rozpočet.

Najlepším podnikaním sa ukázalo byť obchodovanie so štátom, ktorý financujú daňoví poplatníci a oligarchia si z neho štedro ukrajujú. O podiel na moci sa však začali hlásiť noví zbohatlíci, ktorí si cez politiku chceli chrániť svoje aktíva. Takto sa do nej dostal Boris Kollár, Andrej Kiska či Igor Matovič, ktorých prístup k vládnutiu odrážal ich pochybné kšeftárske obchodné praktiky.

Počas tridsaťročnej existencie samostatnej Slovenskej republiky sme mohli sledovať rozdelenie politickej triedy na dve skupiny – liberálno-progresívnu, ktorá zväčša bránila záujmy zahraničného kapitálu, a autoritatívne-reakčnú, chrániacu v prvom rade záujmy národných manažérov. Toto rozdelenie zhruba platilo na jednej strane pre vládu Dzurindovu a Radičovej a na druhej strane pre Mečiarove a Ficove vlády.

Bežný občan v oute

Kto sa však zastal práv bežného obyvateľstva? Skôr ako politické strany to v jednotlivých obdobiach boli odbory, brániace sociálny štát a zákonodarstvo, prípadne mimovládne organizácie, stavajúce sa na odpor zneužívaniu moci a rozpadu právneho štátu. Žiaľ, ani tie neboli imúnne voči vplyvu politických strán, ktoré ich zneužívali na svoju agendu a poškodili ich meno. Ich potenciál by sa však nemal zahadzovať, pretože by v budúcnosti mohol pomôcť v boji so svojvôľou moci.

Ako teda štát obhajoval práva svojich občanov a ako prispel k ich rozšíreniu? Zbavovaním sa majetku a kompetencií prišiel štát o prostriedky, ktorými by dokázal zabezpečiť dôstojný život svojho obyvateľstva. To, že sa to dá robiť aj inak, dokazujú štáty, ktoré sa tešia popularite svojich občanov. Kanada sa pýši najvyšším disponibilným príjmom a najmenej odpracovanými hodinami na hlavu, Fínsko skrátenou pracovnou dobou pre rodičov a Dánsko dvojročnou podporou v nezamestnanosti. Aj Slovensko by sa malo stať štátom, na ktorý by mohli byť jeho obyvatelia právom hrdí.

© Autorské práva vyhradené

16 debata chyba
Viac na túto tému: #privatizácia