Reforma po troch rokoch – pár viet
Verejnosti na dvojtýždňové pripomienkovanie predložilo úvodné frázy jednotlivých kapitol. A tak ste sa mohli vyjadriť k tomu, či napríklad finančná gramotnosť znamená „využívať poznatky, zručnosti a skúsenosti na efektívne riadenie vlastných finančných zdrojov“. Myslí si niekto, že takto sa robí reforma v Nemecku, vo Fínsku či vo Švajčiarsku?
Hlavný odkaz ale bol, že všetko to podstatné z dokumentu sa predstaví až vo februári. A tak nevieme, čo by sa mal napríklad študent gymnázia učiť na fyzike. A prípadne ako. A či dokument vlastne bude hovoriť ako. Alebo či usmernenia k metodike vyučovania bude robiť niekto iný v nejakom inom dokumente. A kto a ako vlastne ten obsah vyučovania bude kontrolovať. Na reformu je pritom z Bruselu sľúbených sto miliónov eur.
Ministerstvo navyše spláchlo do záchoda všetky tri ústredné princípy, ktoré inak reformátori rôzneho druhu radi podčiarkujú (pokiaľ sa netýkajú priamo ich) – transparentnosť, učenie sa od sveta, odbornosť. Transparentnosť? Za tri roky sme sa o procese nedozvedeli prakticky nič. „Reformátori“ mali napríklad možnosť (a dalo by sa povedať povinnosť) v médiách verejnosť trochu vzdelávať, ako školstvo vlastne funguje, na čom záleží viac a na čom menej. Len čo sa však dostali na miesta vysokých úradníkov či poradcov, až na veľmi výnimočné momenty stíchli.
Spravila sa webstránka o „školskej reforme“(vzdelavanie21.sk), kde okrem pár klišé o potrebe modernosti nie je nič. Ministerstvo tiež dalo jednej z mimovládok zákazku na tvorbu pár osvetových videí (Indícia – Partner moderného učiteľa). Ich didaktická a odborná úroveň je taká, že sa človek musí chytať za hlavu práve pri myšlienke, že ich autori by mali reformovať školstvo. Inak na nich ale vôbec nezáleží – jedno video má za rok 500 pozretí, ďalšie „až“ 800.
Človek by tiež predpokladal, že sa v rámci reformných debát bude hovoriť o skúsenostiach rôznych krajín. Nie nutne preto, aby sme niečo kopírovali, ale takéto diskusie pomáhajú spresňovať rámce reformného snaženia, upozorňovať na možné skryté detaily. Dávajú motiváciu robiť niečo prípadne lepšie ako inde, a sú aj zrkadlom možností štátnych systémov.
Naši reformátori ale akurát radi opakujú, čo si oni niekde prečítali o mýtickom „fínskom systéme“ alebo britskom kurikule, aby mohli „zjavovať pravdu“ lokálnemu publiku. Reálna intelektuálna konfrontácia, to radšej nie.
Priznať fiasko a začať odznovu
Čím sa dostávame k poslednému bodu, odbornosti. Bohužiaľ, u nás je naozaj odborníkom na školstvo často niekto, kto vie povedať pár viet o konštruktivizme.
Školstvo je extrémne dôležité. Ak je neurotické, mechanistické, plné poučiek a klišé, ak je chudobné na koncepty pomáhajúce opisovať spoločnosť, ak neoceňuje intelektuálnu excelentnosť ale len povrchné známky úspechu, tak taká bude o desať, dvadsať rokov aj celá spoločnosť.
A dokonca drvivú väčšinu „prác“ na novom kurikule robia klasickí „predmetári“. To je nezmyselný prístup. Ak má „vymyslieť“, ako majú študenti spoznávať jazyk a literatúru či získavať komunikačné zručnosti, niekto, kto tridsať rokov niekde učil slovenčinu, v zásade sa nikam nedostanete. Bežný dejepisár vám ťažko napíše podklad k tomu, čo je dôležité pre domáci historický kánon. Alebo – ako si má poradiť s problematikou matematikár, ktorý pozná len „tradičné“ vyučovanie a jeden „alternatívny“ prístup?
Debatu voči širšej verejnosti potom určujú samotní novinári. Tí často šíria bludy, a to práve v spojenectve s aktivistami. Niekto aj stokrát zopakuje, že štát školám predpisuje, čo v ktorom ročníku musia učiť, hoci to nie je pravda (štát stanovuje len optimálny obsah, ktorý si ale školy, ak chcú, môžu rozložiť podľa seba).
Štát v národnom kurikule neurčuje ani všetky tie poučky, ktoré na mnohých školách deti musia bezducho opakovať. Niečo z toho sa deje preto, že daný učiteľ alebo aj celý zbor rád vyučuje cez poučky. Niekde zlú prax posilňujú komerčné materiály, ktoré si školy kupujú. Niekde si vedenie školy zle prečíta štátne kurikulum, a keď je tam napísané, čo má žiak ovládať, tak nechcú, aby ovládal, napríklad, matematickú operáciu, ale aby vymenoval aj veľmi obskúrne termíny, ktoré sa k nej viažu. Možností je veľa a inteligentne riadiť školstvo presne znamená, že tú komplexnosť príčin chápete.
Školstvo je extrémne dôležité. Ak je neurotické, mechanistické, plné poučiek a klišé, ak je chudobné na koncepty pomáhajúce opisovať spoločnosť, ak neoceňuje intelektuálnu excelentnosť, ale len povrchné známky úspechu, tak taká bude o desať, dvadsať rokov aj celá spoločnosť.
Podobne ako nám socialistické školstvo (napriek tomu, že malo aj úspechy) vytvorilo spoločnosť, v ktorej žijeme dnes.
Budúcnosť? Sto miliónov si z Bruselu na reformu nezoberieme, celý trojročný proces je jednoducho fiasko.
Po voľbách bude treba začať nanovo.