Pomýlené ideologické nálepkovanie
Budaj aj začal šíriť ideológiu „demokratov“, ba dokonca chce k sebe prilákať „demokratického voliča“. Teda ten, čo nebude voliť jeho alebo ním odobrené budúce zoskupenie, je „volič nedemokratický“. Táto ideológia zasahuje aj vo veľmi nekritickej podobe časť novinárov, ktorí toto Budajovo vyrábanie „nových demokratov“ zhltli aj s navijakom a opakujú ho ako papagáje.
Nepostrehli, že to, o čom básni Budaj, Dzurinda, Heger, ale aj Nicholsonová, je úplne jasné vytváranie pravicového volebného zoskupenia. Jediný, kto to pravdivo pomenúva, je predseda malej strany Spolu Miro Kollár: práve táto strana má byť základom nového Dzurindovho projektu a Kollár presne hovorí o vytváraní stredopravého politického zoskupenia. To je pravdivý pohľad a otvorený zámer, predkladaný verejnosti priamo a čestne. Bez toho, aby sa skrýval pod pokrievku „demokratov“.
Ešte ak sa na chvíľu zastavím pri Budajovi, nebude to samoúčelné: dnes vystupuje ako to liberálnejšie krídlo v OĽaNO, ba stavia sa na jeho čelo, a to aj so zámerom odtrhnúť sa od Matoviča. Aj keď vo vedení tohto zdiskreditovaného obchodného subjektu zostáva. A to s pokojným tvrdením, že vraj Matovič a OĽaNO prinášali „šancu na právny štát“. Nuž všetci, čo sme Matoviča poznali aj osobne, sme vedeli, že takúto šancu neprináša, lebo ani netušil, čo to právny štát je; a aj preto nemal problém vstúpiť do koalície s Borisom Kollárom – ktorého styk s mafiou je bohato zdokumentovaný.
Ján Budaj je dokonalý vzor toho, čo nazývam „postkomunizmom“ – pravicový radikalizmus zakrývaný antikomunizmom; nábeh na konšpirácie permanentným hľadaním nepriateľa (skrytí komunisti); idealizácia Západu; nekritická superlativizácia „súkromného“ a neregulovaného trhu. Mimochodom, vôbec mi nejde o Budaja. Mám s ním dobré, aj keď často napäté, ale korektné vzťahy od čias prípravy protirežimových akcií v roku 1989, aj z čias VPN. Polemizujem s ideológiou a aj demagógiou o „demokratoch“, ktorú by Budaj rád vštepil slovenskému voličovi a verejnej mienke. To, že sa tejto rétoriky chytá aj Heger, je pochopiteľné. Že sa páči všetkým pravičiarom, ktorí sa tak môžu skovať pod nič nehovoriacu bezfarebnú deku, je pochopiteľné. Už menej to, že si túto demagógiu osvojujú aj niektorí novinári.
Hrádza proti klerikalizmu a nacionalizmu
Otvorene hovorím, že vytvorenie nejakého kultivovaného stredopravicového zoskupenia by Slovensku prospelo. Aj preto, že potrebujeme hrádzu proti konzervativizmu, klerikalizmu a nacionalizmu, ktoré vo svornom objatí predstavujú až hrozbu fašizácie spoločnosti. Veru, nie je to len Kotleba a Uhrík, ale tento „orbánovský“ model prijíma dnes aj Smer a Fico; pridružuje sa ku nemu aj Matovič, a ak si niekto robí ilúzie o Hegerovi, stačí si pripomenúť jeho „duchárčenie“, veľmi podobné náboženskému fanatizmu takého Krajčiho (spomínate ešte na ministra zdravotníctva, ktorý bol plne preniknutý Duchom Svätým?).
Potrebujeme hrádzu proti nástupu fanatizmov rôzneho druhu, proti ideologickým dobrodruhom, nekompetentným ľudovým rozprávačom… A to si vyžaduje aj serióznu stredopravicovú stranu, fungujúcu skutočne na občianskej cnosti a nie náboženskej demagógií.
Aj novinárska obec by si mala kriticky uvedomiť, že začína označovať za demokratov práve tých, ktorých vláda v týchto dňoch tak neslávne, ba s hanbou padla aj preto, že už nedokázala uniesť nedemokratické praktiky, ktorými sa práca v parlamente aj vo vláde len tak hemžila. Nuž musím povedať, že som z hľadiska štátoprávnej kultúry v histórii Slovenska menej demokratickú vládu – okrem Mečiarových avantúr – nezažil.
Nedemokratické kroky tejto vlády aj koalície som už na stránkach Pravdy rozanalyzoval viackrát, a napokon si ich koaličníci vykričali sami medzi sebou dostatočne hlasno, aby im ešte niekto na to naletel. V skutočnosti to bola pravicová vláda, do písmena akýsi „maglajz“ všetkých pravicových ingrediencií: od neoliberálov, liberálov, konzervatívcov, náboženských doktrinárov aj fanatikov, nevzdelaných „tradicionalistov“, protofašistov (a nepochybne aj fašistov, ktorí si sami túto pozíciu ešte ani neuvedomujú). Duch demokracie bol tomuto zoskupeniu na hony vzdialený – paródia na demokraciu!
Boj proti „mafii“ aj boj proti jej „návratu“, toto metaforické a propagandistické označenie javu, ktorý som dávno nazval oligarchizáciou štátu, samy osebe o „demokratickosti“ vlády nevypovedajú zhola nič. Je to len stranícko-propagandistické pojmoslovie. Za celý rok som nezaznamenal jednu jedinú protioligarchickú iniciatívu vlády.
Teda ešte raz: potrebujeme hrádzu proti nástupu fanatizmov rôzneho druhu, proti ideologickým dobrodruhom, nekompetentným ľudovým rozprávačom… A to si vyžaduje aj serióznu stredopravicovú stranu, fungujúcu skutočne na občianskej cnosti, a nie náboženskej demagógii. Lenže takú nemáme a z Budajov a Hegerov ju ani nikdy mať nebudeme. Preto by bolo žiaduce, aby „noví demokrati" aj novinárov ako spolutvorcovov verejnej mienky nedokázali „opiť rožkom“.