Čriepky k oneskoreným voľbám: Heger, Dzurinda a tí ostatní

Tak tu konečne máme septembrové voľby! Nie predčasné, ale oneskorené. Zbaviť sa tejto vlády bolo neskoro v deň, keď vznikla.

03.02.2023 12:00
debata (11)

Od počiatku bolo jasné, že to bude vláda demagógov, amatérov, chaotikov, pomstychtivých sociopatov. Už asi mesiac po jej vzniku som konštatoval, že svojimi nedemokratickými praktikami (podpisovanie koaličnej zmluvy poslancami, vytváranie štátneho fondu na podporu novinárov, zmena pravidiel poslaneckých prieskumov, pokus o „vládne noviny“ a neúrekom ďalších sprostostí…) „vychyľuje Slovensko z civilizačnej o­si“.

V praktikách chaosu, nekvalifikovanosti a konfliktovosti pokračovala vláda aj v čase pandémie a tento trend sa nezastavil ani po nej. A za všetkým trónil veľký mág dokonalých „nápadov“, ktorý síce o riadení štátu nemal ani šajnu, no každému svojmu nápadu pripisoval hodnotu geniálnej myšlienky. Na jej presadenie si vždy zvolil metódu vydierania: ak neurobíte podľa môjho, ste proti rodine, ste za mafiu alebo nejakú inú „háveď“! V chaose, ktorý sám šíril, prišiel o premiérsky post, potom aj o kreslo ministra financií, ale ako sa ukazuje, apetít pôsobiť vo verejnom živote mu to nevzalo. Zdvihol zástavu boja nielen proti prezidentke (ktorá bola očividne znechutená, že svoj mandát musí vykonávať v preši medzi Matovičovou nenávisťou a Ficovými cielenými výpadmi), ale postupne vlastne proti všetkým s výnimkou Borisa Kollára. Vo svojom križiackom ťažení nepochybne predbehol aj Milana Krajniaka, ktorý sa popri Igorovi stal len miernym Baránkom božím.

O poškodzovaní Slovenska, o poklese životnej úrovne a úpadku všetkých sociálnych služieb sa zmieňovať nebudem, čitateľ ich pozná zo stoviek analýz aj tu v Pravde. Len upozorňujem, že sa to dialo systematicky, a to za situácie, keď Slovensko disponuje najväčšou finančnou podporou z EÚ za celú svoju históriu.

Príležitosť pre nové strany?

Voľby mali byť dávno. Tie v septembri ani nemožno nazvať predčasnými, to je len právny výraz a nová vláda možno bude len o pár mesiacov skorej, ako keby sa voľby uskutočnili v riadnom termíne. Fakt totálneho krachu Matovičovej koalície a vlády je zároveň sprevádzaný čulým ruchom ba až posadnutosťou vytvárať nové strany. Je to však aj prirodzené, keď kompletne všetky strany koalície ukázali úplnú neschopnosť vládnuť. Už v minulom príspevku som detailnejšie hovoril o novej ideológii samozvaných „demokratov“, na ktorých čelo sa staval Ján Budaj. Ba vo svojom novom „revolučnom“ naladení začal voličov deliť na demokratických a nedemokratických, samozrejme, tí druhí mali byť práve tí, čo by ho voliť nechceli. Videl sa už na čele tých „demokratických“ a s triumfálnym pocitom úspechu po pochybnej politickej kariére, ktorú si sám naprojektoval pokusom o zvrhnutie vtedajšieho predsedu SNR Rudolfa Schustera v marci roku 1990. Dlhý tieň eštébé ho aj po tridsiatich rokoch napokon dobehol.

Slovensko by po absolútnom sprimitívnení pravicovej politiky počas tejto vlády potrebovalo ako soľ stredopravicový subjekt: stranu, ktorá by si definitívne osvojila politiku strán, ktorých konzervativizmus má občiansky charakter a je založený na ľudských právach a nie na katolíckych doktrínach.

Okrem potratových projektov typu Jablko sa nám tu vynára vízia novej formácie v podobe Modrej koalície. Slovensko by po absolútnom sprimitívnení pravicovej politiky počas tejto vlády potrebovalo ako soľ stredopravicový subjekt: stranu, ktorá by si definitívne osvojila politiku strán, ktorých konzervativizmus má občiansky charakter a je založený na ľudských právach a nie na katolíckych doktrínach. Ako to raz povedal šéf európskych kresťanských demokratov na margo Ficovho odhodlania prijímať len „kresťanských utečencov“: My v Európe nepoznáme kresťanské, ale len ľudské práva. Tak takú stranu by sme potrebovali.

Modrá nie je zatiaľ dobrá

Ale Dzurindovo uvedenie tohto projektu bolo pre mňa viac ako studenou sprchou: bez farby, bez chuti, bez ducha. Nezatracujem, len konštatujem dojem z pompéznej tlačovky, ktorá bola jasným fiaskom. KDH aj Progresívne Slovensko nenechali dlho čakať na svoje zamietavé stanovisko k Dzurindovmu úsiliu o zjednotenie pravice.

No a Heger, tento premiér „zmierovania“, ktoré sa skončilo pádom jeho vlastnej vlády: mal nepochybne šancu, ale pred rokom, za podmienky, že by bol ukázal schopnosť rázne konať; získať aspoň časť poslaneckého klubu OĽaNO, zbaviť sa Igora aj vo vláde a postaviť novú vládu na dohode s rebelujúcou saskou. Nedokázal to. Nuž ani najmenej sa nečudujem predsedovi KDH Majerskému, že mu neponúkol líderstvo, ale iba dôstojné druhé miesto na kandidátke, veď Heger je nepochybne „dobrý“ kresťan. To však – ako nám dosvedčuje história KDH – na úspech vo voľbách nestačí.

A paradoxom celej tejto situácie je, že niekde v pozadí je osobnosť, ktorá je ideálnym modelom moderného pravicovo-občianskeho politika, osobnosť, ktorá je po prezidentke a Petrovi Pellegrinim hádam najpopulárnejšou postavou všetkých prieskumov: Ivan Korčok. Lenže tento muž novej nádeje pre európsky zmýšľajúceho pravičiara sa nejako vytratil, stíchol. Ak sa rozhodol z politiky definitívne odísť, nemožno nič namietať. Ale ak čo i len v kútiku duše uvažuje o politike ako povolaní (požičal som si tento výraz sociológa a politika Maxa Webera), mal by konať. K politike totiž patrí aj načasovanie a schopnosť uchopiť príležitosť: a tá sa ani pre Korčoka už zopakovať po voľbách nemusí; a podľa mňa ani nezopakuje. Riziko je súčasťou ťahu na bránku.

Len tak mimochodom, prečo mi vlastne leží osud slovenskej pravice na srdci? To je jednoduché: Ak sa vytvorí slušný stredopravý subjekt, aj Pellegrini a Hlas-SD sa zrkadlovo definitívne posunie do stredoľavého priestoru a Slovensko má šancu zbaviť sa ideologických aj politických kripľov, ktorými je náš verejný život priam preplnený.

© Autorské práva vyhradené

11 debata chyba
Viac na túto tému: #Igor Matovič #Ivan Korčok #Modrá koalícia #predčasné voľby 2023