Dnes už si na technickú dohodu o obrannej spolupráci medzi Slovenskou republikou a Spojenými štátmi (známou tiež pod skratkou DCA) spomenie málokto, no v istom krátkom výseku našich dejín sa klamstvami o nej podarilo profesionálnym demagógom doslova zamoriť celý verejný diškurz.
Pripomeňme si: Je to tá dohoda, o ktorej tvrdili, že ňou my, teda takzvaní vojnoví štváči a zradcovia, umožňujeme americkú okupáciu našej vlasti.
Dnes už si na technickú dohodu o obrannej spolupráci medzi Slovenskou republikou a Spojenými štátmi (známou tiež pod skratkou DCA) spomenie málokto, no v istom krátkom výseku našich dejín sa klamstvami o nej podarilo profesionálnym demagógom doslova zamoriť celý verejný diškurz.
Podľa tvorcov „zaručených facebookových proroctiev“ malo Slovensko touto podľa nich judášskou dohodou prísť o svoju suverenitu a zvrchovanosť. Americkí vojaci tu mali touto dobou beztrestne páchať najťažšie zločiny, rozmiestňovať jadrové zbrane a zároveň sa zákerne približovať k ruským hraniciam.
Realita? Slovensko zostalo Slovenskom, nik nás neokupuje, nevraždí ani nám sem nik nenaviezol jadrové zbrane. Neboli to americké vojská, ktoré vo februári minulého roku násilne vtrhli k susedom s cieľom pripraviť ich o zvrchovanosť a územie, ktoré vraždia nevinných ľudí a ničia, čo im príde do cesty. Nech každý posúdi sám.
Dohoda v kocke
Čo dohoda priniesla? Vo všeobecnosti nám dala detailne prepracovaný právny základ pre obrannú spoluprácu so Spojenými štátmi.
Otvorila cestu pre americké investície do našej vojenskej infraštruktúry. To znamená nielen modernejšie letiská umožňujúce brániť Slovensko pred hrozbami zo vzduchu, ale aj pracovné miesta a ekonomické príležitosti pre slovenské podniky.
Dohoda upravila podmienky pre výcvik našich vojakov v súvislosti s vrtuľníkmi BlackHawk či so stíhacími lietadlami F-16, prejazd síl na cvičenia v iných krajinách, podporu slovenských ozbrojených síl v prípade potreby brániť naše územie.
Kto rýchlo dáva…
V čase schvaľovania dohody DCA bolo Slovensko poslednou krajinou východného krídla NATO, ktoré ju nemalo. Pred nami ju podpísali Bulhari, Estónci, Lotyši, Litovčania, Maďari, Poliaci, Rumuni a mnohí ďalší. Dnes už o nej ako 25. spojenecká krajina rokuje aj nám blízke Česko, rokujú o nej Dáni a niekoľko dní už aj Švédi. Zjednodušene povedané, bez tejto dohody by sme boli akousi dierou v plote.
Áno, americké sily prichádzali a odchádzali zo Slovenska dávno pred DCA, ich pôsobenie tu bolo možné aj bez nej, cvičenia či presuny techniky boli bežnou súčasťou našej spojeneckej spolupráce. A nakoniec, ani tá obranná dohoda ich sem „nenaviezla“. Tak prečo celý ten humbug?
Rýchlosť. V dobrých časoch na nej až tak nezáleží, máte čas znovu a znovu sa dohadovať o podmienkach pri každom jednom cvičení, presune, príchode či odchode vojakov a techniky.
Kedy však na rýchlosti obzvlášť záleží? Keď máte problém. Keď sa potrebujete brániť. Keď potrebujete, aby vás niekto bránil – alebo včas prišiel potenciálneho útočníka odstrašiť.
Americké ozbrojené sily sú hlavným garantom spojeneckej obrany a odstrašenia, naša úroveň bezpečnosti bola preto neexistenciou obrannej dohody so Spojenými štátmi o niečo nižšia ako ostatných spojencov v regióne. V dobrých časoch možno prijateľné. My sme ale v dobrých časoch nežili.
O zlých časoch
Najneskôr anexiou Krymu v roku 2014 padlo tabu, že v Európe sa územie susedov vojenskou silou nekradne. Rusko vedené neslobodným Putinovým režimom nám povedalo, že preň pravidlá neplatia, že preň nič nie je nemožné.
V zime 2021–2022, teda v období podpisovania a ratifikácie DCA, Rusko na hraniciach s Ukrajinou zhromažďovalo obrovské množstvá vojenskej techniky a personálu. A z Kremľa nám súčasne zaslali ultimátum hovoriace, že krajiny niekdajšieho sovietskeho bloku (teda aj my) nemôžu mať na svojom území spojencov. Takto sa nám vyhrážali, takto si diktovali podmienky.
Na jednej strane sme tu teda mali reálnu bezpečnostnú hrozbu pre Európu, pre našich susedov a nás samotných, na strane druhej „hrozbu“ čisto fiktívnu, aktívne propagovanú všelijakými demagógmi a nebezpečnými populistami s cieľom vyvolať medzi ľuďmi paniku a zabrániť podpisu dôležitej spojeneckej dohody.
Dnes už môžeme hodnotiť aj spätne. Ak už nič iné, tak obranná dohoda nám uľahčila prijatie batérie americkej protivzdušnej obrany Patriot. To bol v prvých týždňoch a mesiacoch ruskej vojny, v období obáv, ako sa táto agresia môže rozšíriť, skutočne mimoriadne dôležitý krok.
A nie je to všetko naopak?
Aký mohol byť skutočný úmysel dezinformátorov, nech zostane v doméne konšpiračných teórií. To, ako hanlivo označovali ľudí, ktorí o bezpečnosti štátu rozmýšľali za horizont jedného mediálneho cyklu, nech sa im prepáči. Ale to, že svojimi lžami oslabovali a ohrozovali základné bezpečnostné záujmy Slovenska a jeho občanov, na to nezabúdajme.
Spravia to znovu, bez váhania. Budú nás klamať a zavádzať nie pre vlastnú nevedomosť, ale z vypočítavosti a chladnokrvného kalkulu. Bažia po moci a na ceste k jej získaniu sa neštítia, zdá sa, ničoho. Svätá im nie sú ani suverenita a bezpečnosť tejto krajiny.
Nezabúdajme na to, pretože oni sa spoliehajú, že zabudneme. Rovnako, ako keď počas pandémie šírili veštby o zavádzaní totalitného štátu. Samozrejme, nenastal. Raz je druhoradá bezpečnosť štátu, inokedy zdravie ľudí. Inak ako kalkul a ľahostajnosť sa to nazvať nedá.
Ozaj, pamätáte si slová klasika pár dní pred útokom na Kyjev, že ruská vojna proti Ukrajine je jeden gigantický hoax, ktorý si vymysleli Američania, aby rozoštvávali a zastrašovali Európu? Tak kto hovoril pravdu a kto klamal? Kto je skutočným zradcom Slovenska? Nie je to všetko naopak?
Autormi sú minister zahraničných vecí a európskych záležitostí SR Rastislav Káčer, minister obrany SR Jaroslav Naď a bývalý minister zahraničných vecí a európskych záležitostí SR Ivan Korčok