V klasickom veku imperializmu doboví pozorovatelia písali o rastúcom nebezpečenstve ešte pred začiatkom svetovej vojny. Medzinárodná hospodárska a politická súťaž sa v prevratnej situácii zintenzívnila. Veľká Británia ako vedúca svetová veľmoc už prekročila svoj zenit, USA a Nemecká ríša ako napredujúce veľmoci prežívali rýchly ekonomický rast.
Unipolárny svetový poriadok
Paralely s dnešnou medzinárodnou situáciou sú neprehliadnuteľné. Ekonomická a geopolitická súťaž medzi kapitalistickými mocnosťami sa zintenzívnila. Ako popredná medzinárodná veľmoc tentoraz prekročili zenit USA. Hoci vojensky a v medzinárodnom finančnom systéme sú stále dominantnou veľmocou, v dôsledku deindustrializácie ekonomicky stratili pôdu pod nohami. Politický systém charakterizujú čoraz častejšie blokády, zo strany pravého krídla republikánov priam pučistické tendencie. Podobne ako v časoch konca Sovietskeho zväzu aj roky klesajúca dĺžka života. Hovorí to o zhoršujúcej sa životnej situácii širokých vrstiev obyvateľstva. Vzniká multipolárny svetový poriadok. Okrem USA by v ňom zohrávala ústrednú úlohu Čína.
Vlády USA sa ale stále usilujú o unipolárny svetový poriadok. Jedným z prejavov je rozširovanie NATO na východ a vedomé rozširovanie sféry vplyvu USA do postsovietskeho priestoru. Predstavitelia zahraničnej politiky a vojenského establishmentu USA od začiatku upozorňovali, že expanzia NATO – najmä do postsovietskeho priestoru – zvýši potenciál konfliktu s Ruskom. Keď sa Rusko v 90. rokoch zotavilo z prudkého poklesu, napätie medzi ním a západnými krajinami, najmä s USA, vzrástlo. Tak ako mnohé krajiny globálneho Juhu aj ruská vláda odmietla unipolárny nárok USA na svetovú moc. Vlastné bezpečnostné záujmy považovala za ohrozené politikou NATO. Postsovietsky priestor (s výnimkou pobaltských krajín) vyhlásila za svoju vlastnú zónu vplyvu.
Súperiace nároky viedli už v rokoch 2013 až 2014 k uzavretiu asociačnej dohody medzi EÚ a Ukrajinou, ktorá bola jadrom súperenia v postsovietskom priestore. Spory okolo dohody vyústili do masových protestov, zvrhnutia Janukovyčovej vlády a geopolitického posunu Ukrajiny. Spolu s ruskou izoláciou, anexiou Ukrajiny a separatistickými snahami v Donbase to boli prvé vrcholy konfliktu. Diplomatické snahy Nemecka a Francúzska o politické riešenie konfliktu v Donbase sa presadzovali len polovičato.
Quo vadis, Ukrajina?
Vo februári 2022 nasledovalo druhé kolo vojenskej eskalácie s masívnym útokom Ruska na Ukrajinu. Západné krajiny reagovali na jednej strane rozšírením ekonomických sankcií proti Rusku a komplexnou ekonomickou a finančnou podporou, na druhej strane nevyhnutnými dodávkami zbraní na Ukrajinu a výcvikom ukrajinskej armády. Okrem toho armáda USA poskytuje ukrajinským ozbrojeným silám obrovské množstvo spravodajských informácií, satelitných snímok a súradníc dôležitých ruských objektov. Krajiny NATO sa čoraz väčšmi zapájajú do vojny na Ukrajine.
Zo strany ukrajinskej vlády a jastrabov v USA, ale aj v Poľsku a pobaltských krajinách, v posledných týždňoch silnie volanie po účinnejších zbraniach, s väčším dosahom. Najprv išlo o bojové tanky, v ďalšom kroku boli opakovane potrebné bojové lietadlá. Západní vojenskí experti uviedli, že ukrajinská armáda stratila útočnú kapacitu a hrozí jej zaostávanie, ak by sa vojna predĺžila. Vojna Ukrajinu skutočne ekonomicky veľmi tvrdo zasiahla. Hrubý domáci produkt klesol v roku 2022 o tretinu. Podľa Medzinárodného menového fondu bola nezamestnanosť v roku 2022 okolo 25 %, v súčasnosti sa často udáva 30 % až 40 %. Podľa Svetovej banky má 60 % Ukrajincov príjmy pod hranicou chudoby. Otázkou je, ako dlho dokáže Ukrajina ekonomicky udržať eskaláciu vojny.
Krajiny globálneho Juhu, ako napríklad Čína a India, sa výslovne vyslovili v prospech deeskalácie. Ruská vláda ich pozíciu nemôže úplne ignorovať. Tieto krajiny kritizujú ruský útok a jasne sa postavili proti územným nárokom Moskvy.
Krajiny NATO v súčasnosti eskalujú nie ako námesačné, ale s naširoko otvorenými očami. Rusko na zvýšené dodávky zbraní zo Západu reaguje eskaláciou. Špirála sa točí. Pre Ukrajinu je nebezpečný už aj pokus zvrátiť vojnu prostredníctvom dodávok zbraní, čo znamená akceptovať eskaláciu a dlhotrvajúcu vojnu. Krajinu to vedie k ekonomickej priepasti. Eskalácia so sebou nesie aj riziko, že sa vojna rozšíri do zahraničia.
Pri dodávaní zbraní sú nevyhnutné aj paralelné deeskalačné kroky. V záujme zmierňovania konfliktu má tiež zmysel hľadať spoluprácu s tými krajinami, ktoré deeskaláciu a rokovania už dlho obhajujú. Krajiny globálneho Juhu, ako napríklad Čína a India, sa výslovne vyslovili v prospech deeskalácie. Majú základy na rozhovory s Moskvou. Ruská vláda ich pozíciu nemôže úplne ignorovať. Tieto krajiny kritizujú ruský útok a jasne sa postavili proti územným nárokom Moskvy. Odmietajú však aj unipolárny nárok vlády USA (a jej spojencov) na moc. Pre deeskalačné spojenectvo s krajinami globálneho Juhu by však USA (a ich spojenci) museli urobiť diplomatický a rétorický obrat.
Ale aj pri deeskalačných krokoch a prímerí by bola cesta k mieru dlhá. Pre obe strany by sa museli nájsť kompromisy o hraniciach Ukrajiny. Zároveň však aj bezpečnostná koncepcia pre postsovietsky priestor, čo by do budúcnosti umožnilo budúci mierový modus vivendi medzi NATO a Ruskom.