Ťažko odhadnúť, kedy sa aj na Slovensku odhodlá špičkový politik povedať niečo podobné ako bývalý maďarský premiér Ferenc Gyurcsány, keď už bolo jasné, že vládna garnitúra na čele s ním sa preklamala aj s celou krajinou do slepej uličky.
„Klamali sme ráno, večer aj v noci…“ kričal Gyurcsány z tribúny na stretnutí jeho ľavičiarskych aparátnikov. Na Slovensku by hovoriť iba o klamaní nebolo kompletné. V žiadnej vládnej garnitúre. Pretože u nás okrem klamstiev dominuje kradnutie. Tak ako hovorí české úslovie: „Kdo lže, ten taky krade.“
A my ctíme zbojnícke tradície, v národe aj vo vláde. Všeobecné a úplné kradnutie sa u nás začalo pri znárodnení. Ak teda nepočítame už arizáciu za farskej republiky a jej predchádzajúce menšie zlodejské akcie. Masová krádež znárodnenia bola prikrytá klamstvom o diktatúre proletariátu a nehoráznymi lžami o ľudovej demokracii.
Po tomto veľkom tresku slovenský život pokračoval tichým individuálnym, ale zato celospoločenským rozkrádaním. Kradol každý a kradlo sa všetko, čo nebolo privarené. „Kto nekradne, okráda svoju rodinu,“ znelo zlodejské heslo. Nekradli sa, pravdaže, peniaze ani podniky, to nie. Kradla sa napríklad ľudská práca, cudzia aj vlastná. A tiež naturálie. Výsledky boli nemalé. Vyrastali krásne nové domy, celé dediny aj mestské štvrte. Koľko ulíc sa dodnes neoficiálne volá Ukradnutá ulica? Nespočetne.
Papalášom a podpapalášom chodili v pracovnom čase stavať vily a chaty celé pracovné čaty z fabrík a družstiev. Pravdaže, také isté a ešte bohatšie zlodejské služby si navzájom poskytoval aj široký nepapalášsky plebs. Pritom, pravdaže, každý aj klamal až sa hory zelenali, ako ľúbi rodnú stranu a socializmus. Aby bol pokoj a aby sa lepšie, pokojnejšie kradlo. A tak to išlo roky rokúce, až bola celá krajina takmer rozkradnutá.
Vtedy sa ukázalo, že takéto kradnutie je už staromódne a obmedzené. Nedali sa ukradnúť celé podniky ani veľké miliardy štátnych peňazí. Kradnúť sa dalo len tak amatérsky. Nuž najväčší klamári a zlodeji nechali rozšíriť nové klamstvo: o príchode inej, spravodlivejšej a poctivejšej spoločnosti.
„Sľúbili sme si vravieť pravdu len,“ znelo námestiami. Aby sa tí pripravení mohli pustiť do ozajstného, ešte bezuzdnejšieho kradnutia. Zvyšok národa ich buď ako-tak nasledoval, alebo sa so zamračeným pochopením prizeral. Veď takmer každý už bol dovtedy zlodej, hoci len úplne malý zlodejíček. A klamári? Klamári sme boli predsa všetci.
A tak to fičí už dvadsiaty rok. Nové a nové vládne garnitúry sa pretekajú, kto bude ešte drzejšie verejne luhať a najmä – kradnúť. Raz sa však nepochybne niektorá z vlád preklame a prekradne až na úplné dno. A vtedy príde tá chvíľa. Na tajnej schôdzi priznať: „Kradli sme ráno, večer aj v noci…“ A video, samozrejme, niekto ukradne a zverejní. Kedy to bude? Možno to ani dlho nepotrvá. Ale jedno je isté. Kradnúť sa bude ďalej.