Bez akejkoľvek opory na Západe i v ZSSR, v situácii totálneho nemeckého obkľúčenia (od marca 1944 bolo okupované aj Maďarsko), nepomýšľala ľudácka garnitúra na odpor. Výnimkou bol len minister obrany Čatloš, od januára 1944 pripravujúci protinemecký prevrat, no s cieľom zachovať Slovenskú republiku. Ako dobrý stratég si uvedomoval, že Slováci vidia svojich nepriateľov nielen v Nemecku, ale predovšetkým v Maďarsku. Vyhlásenie vojny susedovi, ktorý Slovákom okupoval 20 % územia a stále sníval o obnove Uhorska, „v širokých masách vyvolá pozitívnu odozvu“, stálo v jeho memorande do Moskvy. Problémom však bolo, že akciu nedotiahol do konca, ustrnul. A rovnako to, že o „samooslobodenie“ Slovenska nemal najmenší záujem Stalin. On potreboval prísť do Európy ako „osloboditeľ“, z čoho by potom mohol politicky ťažiť. Armáde, či ju viedol Čatloš, alebo Golian, neveril a v jej dôstojníckom zbore videl len buržoáziu, ďalšieho z úhlavných ideologických nepriateľov.
Skutočné povstanie nakoniec nezačal Čatloš, ale skupina pročeskoslovenských dôstojníkov okolo podplukovníka Goliana. Ako odpoveď na vstup nemeckých vojsk, ktoré sem prišli 29. augusta. Dodajme, predčasne, následkom nešťastnej (a cieľavedomej) činnosti Sovietmi riadených partizánov.
29. august bol v réžii armádnych kruhov. Povstanie sa začalo bez akéhokoľvek pričinenia ilegálnej KSS. Armáda bola najpočetnejšou a rozhodujúcou (hoci nie jedinou) silou Povstania. Svoju akciu mohla začať aj bez Husáka, opozičných politikov, ekonómov či partizánov. Opačne by to však šlo len ťažko. Politická zložka Povstania – SNR – bola v zásade len rukojemníkom vojenskej situácie. Mohla totiž fungovať len na tom území, ktoré jej armáda zabezpečila. Povstanie takého rozsahu ako bolo, by nebolo možné bez predchádzajúcej existencie Slovenskej republiky – aj to jej jeden z paradoxov histórie.
Povstanie, i keď nesplnilo svoj základný cieľ – udržať slobodné územie do príchodu Sovietov – nepochybne svoj význam malo. Ukázalo, že ani Slováci nestoja bokom od európskeho diania a chcú i za cenu vlastných obetí aktívne prispieť k porážke nacizmu, ukončeniu vojny, v ktorej krvácali aj oni.
Okrem oslavných fráz, ktoré počúvame každý rok, treba konštatovať aj veci, ktoré sa počúvajú ťažšie. Totiž či by k Povstaniu došlo alebo nie, stálo by v roku 1945 Slovensko (ako súčasť Benešovej ČSR) na strane víťazov. Obdobne ako po 1. svetovej vojne. Aj vtedy mocnosti (spolupričinením zahraničného odboja) rozhodli o tom, že Slováci budú súčasťou nového, víťazného štátu. Napriek tomu, že štyri roky verne bojovali na strane cisára a až do novembra 1918 na území Uhorska proti tomuto štátu nik nevystrelil.