Téma zmeny volebného systému nie je ničím novým. Približne dve desaťročia sa na Slovensku vedie akademická debata o potrebe modifikovať súčasný volebný systém s jedným volebným obvodom a jeho „zmena“ sa pravidelne stáva súčasťou volebných programov politických strán. „Slovensko potrebuje nový volebný systém, ktorý dá viac moci ľuďom a menej elitám, pričom viac zohľadní potreby regiónov,“ sľubovalo OĽaNO+ svojim voličom pred voľbami 2020. A tam sa to končí.
Politické strany sú v kríze. Kríza je aj dôsledkom jedného volebného obvodu, ktorého zámerom bolo posilniť pozíciu Vladimíra Mečiara v slovenskej politike a v ĽS-HZDS.
Obyčajní ľudia a ich „koaliční“ partneri zabudli na predvolebné sľuby a programové vyhlásenie vlády. Vyhrali sme, zvyknite si. Po ostatnej zmene ústavy, ktorá je ešte aj výsmechom demokratickej diskusie, sa potvrdilo, že súčasná „vládna“ koalícia si nectí svoj program a voličov a nestojí ani o demokratizáciu volieb a politických strán.
Keď sa strany stanú majetkom oligarchov
Politické strany sú v kríze. Kríza je aj dôsledkom jedného volebného obvodu, ktorého zámerom bolo posilniť pozíciu Vladimíra Mečiara v slovenskej politike a v ĽS-HZDS. Kríza strán sa prejavuje v ich oligarchizácii. Nie je v nich už miesto pre demokratickú diskusiu, ba ani pre demokratickú súťaž o moc. Sú majetkom „otcov zakladateľov“ – politických oligarchov (Fica, Pellegriniho, Matoviča, Sulíka, Kollára, Kisku a ďalších), ktorí si pre naplnenie osobných záujmov vytvorili strany, napísali stanovy a udržiavajú moc až do chvíle, keď ich to (alebo ich voličov a tútorov) prestane baviť. Toto chcel Mečiar v roku 1997. Toto chce „malý Mečiar“, obyčajný Matovič v roku 2023.
Tí, ktorí problém jedného volebného obvodu obhajujú, neraz konštatujú, že neexistujú dôkazy, že jeden volebný obvod je možnou príčinou úpadku politických strán. Príčinou toho, že sa v nich uplatňuje monopol moci predsedu či úzkej straníckej elity. Príčinou toho, že strany nemajú záujem na otvorenom členstve a vytváraní regionálnych a miestnych organizácií. Na základe V-Party database, ktorú spracoval Juraj Medzihorský, vidieť, že politické strany, ktoré vznikli po roku 1997 (po zavedení jedného volebného obvodu), nemajú záujem vytvárať miestne organizácie, okrem Smeru, Hlasu a v minulosti SDKÚ-DS. Drvivú väčšinu z nich tiež charakterizuje to, že sú hlavne nástrojom presadzovania záujmov predsedu, zakladateľa. Bez neho sú ničím.
Ťažko realizovateľný ideál
Ústavné ukotvenie jedného volebného obvodu sa nadlho javí ako definitívny koniec (teoretických) snáh o reformu volebného systému, ktorý by bol v prospech voličov. Vzdialený od ideálu. Tým je, podľa The Electoral Reform Society, systém jedného prenosného hlasu (singel transferable vote; STV), pomerný systém, ktorý umožňuje v menších alebo stredne veľkých viacmandátových obvodoch voliť viacero kandidátov na základe udeľovania preferencií naprieč politickými stranami.
Systém maximalizuje mieru proporcionality, váhu voličského hlasu a zastúpenie regiónov v parlamente. Má v sebe pozitíva spojenia väčšinového a pomerného volebného systému, voličom dáva možnosť vybrať si konkrétneho politika naprieč politickými stranami a súčasne umožňuje vytváranie stabilných vlád bez škodlivej prítomnosti extrémizmu. A nielen to. Je garanciou toho, že v konečnom dôsledku „prepadne“ minimum hlasov. No má v sebe jedno zásadné ALE … je ťažko realizovateľný v našom prípade.
Keď sa raz odhodláme reformovať
Netreba však vešať hlavu. Keď sa raz odhodláme reformovať volebný systém a vrátiť občanom možnosť kreovať si parlament podľa vlastných preferencií a nie záujmov majiteľov politických strán, existuje riešenie.
V prvom rade je potrebné opätovne zaviesť viacmandátové obvody (napr. na úrovni krajov), v rámci ktorých sa modifikuje súčasný pomerný volebný systém. Vhodné je jeho obohatenie – spojenie – práve o možnosť voliť si konkrétnych politikov z regiónu a to naprieč politickými stranami. Išlo by o spojenie pomerného personalizovaného systému a systému jedného prenosného hlasu, ktorého súčasťou bude podmienka, že kandidovať v konkrétnom obvode môžu len kandidáti s trvalým pobytom. Zníži sa tak možnosť špekulatívnych kandidatúr lídrov v obvodoch, v ktorých si myslia, že by mohli uspieť na rozdiel od obvodu, v ktorom žijú.
Voliči by dostali dva hlasovacie lístky. Na jednom by si vyberali politickú stranu, ktorej chcú dať hlas. Táto voľba by určila, ktoré politické strany by sa dostali do parlamentu. Z hľadiska zvýšenia participácie autochtónnych (pôvodných) etnických menšín by bolo na zváženie, aby sa buď znížilo celonárodné kvórum na 3 %, alebo aby sa súčasná povinná hranica 5 % uplatňovala na úrovni volebného obvodu. Vedľajším efektom bude väčšia fragmentácia parlamentu, do ktorého sa dostanú aj regionálne politické strany.
Na druhom hlasovacom lístku budú zoradení kandidáti strán, a to v abecednom (alebo vylosovanom) poradí bez ohľadu na ich stranícku príslušnosť. Voliči im budú môcť udeliť pozitívne preferenčné hlasy (max. v počte mandátov za daný obvod) a tiež negatívne hlasy (max. v počte jednej tretiny mandátov za daný kraj), a to naprieč politickými stranami. Počet mandátov za kraje sa odvodí od počtu obyvateľov. Výsledné zloženie Národnej rady bude výsledkom spojenia oboch volieb. Prvá rozhodne, ktoré strany si v obvode rozdelia mandáty a druhá rozhodne, ktorí kandidáti zo strán, ktoré prekročili kvórum, sa dostanú do parlamentu. Poradie kandidátov za strany určí počet získaných hlasov (a nie politická strana), zohľadnia sa v ňom pozitívne preferencie, od ktorých sa odčítajú negatívne hlasy.
Pozitíva tohto systému sú v tom, že bude vytvárať tlak na politické strany, aby si budovali regionálne štruktúry a regrutovali do svojich radov regionálne osobnosti, a zároveň môže vytlačiť z parlamentu tých politikov a političky, ktorí sa podieľajú na vulgarizácii politiky a rozdeľujú spoločnosť.