Nie je to tak, že by ekonomika padala či slabla. Ona rastie, ale príliš slabo na to, aby dobiehala najvyspelejšie ekonomiky. Ide totiž o dobiehanie pohyblivého cieľa, ani tie najvyspelejšie nestoja na mieste. Zlyhávame tak v plnení nášho dlhodobého strategického cieľa: v dobiehaní špičky. Médiá o neblahom trende začali písať až teraz pri okrúhlom výročí samostatnosti, no ekonómovia na to už viackrát upozorňovali v celom minulom desaťročí.
Keď sme približne pred 15 rokmi bežne formulovali scenáre dobiehania, počítali sme aj to, koľko rokov nám ešte potrvá dobehnúť tých najlepších. Pri vtedajších číslach takýto výpočet lákal. V súčasnosti by sme na otázku: „Za koľko rokov dobehneme špičku?“ mohli odpovedať: „Pri aktuálnom tempe nikdy.“
Málo priepustné ventily
Chýba nám dostatok ingrediencií pre dlhodobý rast ekonomiky a pre proces dobiehania elity. Ingrediencie pre dlhodobý rast a dobiehanie iných ekonomík plynú do ekonomiky cez tri pomyselné ventily, z ktorých teraz už ani jeden nemá dostatočný prietok.
Prvý ventil je kapitál. Ak má ekonomika dobiehať špičku, mala by dlhodobo dávať zo svojich zdrojov väčšiu časť na investovanie do kapitálu, ako dávajú tie dobiehané špičkové ekonomiky. Toto sa už roky nedeje. Približne od roku 2017 sme na chvoste v raste investícií medzi krajinami EÚ. V rámci tvorby kapitálu sa u nás obzvlášť slabo darí tým zložkám, ktoré súvisia s intelektuálnou prácou.
Kedysi sme boli lídrami v raste produktivity medzi krajinami strednej a východnej Európy, v posledných desiatich rokoch sa naša produktivita skôr plazí.
V porovnaní s naším zamestnancom pripadá na rakúskeho zamestnanca priemerne štyrikrát (hodnotovo) väčší majetok, ktorý slúži na intelektuálnu činnosť – softvéry, databázy, výsledky výskumu atď. Zlá predtucha? Horšie je, že ešte v roku 2010 bolo vybavenie rakúskeho pracovníka lepšie iba dvojnásobne. Riadne nám ušli.
Hromadenie takéhoto kapitálu je moderným „drajvrom“ produktivity. Štát, okrem toho, že vytvára vhodný rámec pre investovanie, je aj sám tak trochu investorom. Má tvoriť infraštruktúru, kvalitnú a dostupnú, ktorá spolurozhoduje o raste a konkurencieschopnosti ekonomiky. Verejná správa tak časť svojich zdrojov používa na investovanie. U nás to bolo za obdobie 2017–2021 necelých 17 % zdrojov. To je najmenej zo všetkých bývalých transformujúcich sa krajín, ktoré už vstúpili do EÚ.
Druhý ventil je práca. Je zúžený pre demografické zmeny. Počet osôb v produktívnom veku u nás už roky klesá. Klesá výrazne, asi o 30-tisíc osôb ročne, to je necelé percento ich počtu. Na jednej strane nám to znižuje mieru nezamestnanosti, na druhej strane chýba prílev pracovnej sily. Niektoré odvetvia ekonomiky to obmedzuje v raste. Akékoľvek ďalšie obmedzovanie pracovného nasadenia v tejto situácii ešte komplikuje problém. Na základe pozorovania úspešných príbehov iných krajín vieme, že je normálne, ak sa v krajinách, ktoré chcú dobiehať špičku, pracuje viac hodín ako v tých dobiehaných. Preto treba zvážiť akékoľvek obmedzovanie dobrovoľnej pracovnej aktivity (pravidelne sa nám „starostlivý“ štát snaží obmedziť nedeľnú prácu, počet hodín pri viacerých úväzkoch či formy pracovných vzťahov).
A bývali sme v tom dobrí…
Tretí ventil je produktivita. Nestačí mať kapitál a prácu, treba ich vedieť aj stále lepšie používať a kombinovať, aby sme z nich čo najviac vyťažili – o tom je produktivita. Cez tretí ventil preto majú prúdiť poznatky, technológie, inovácie – všetko to, čo umožňuje lepšie využívať kapitál a prácu. Tu máme naše chronické – a chronicky omieľané – nedostatky. Veľa sa už povedalo na tému slabej inovačnej činnosti, slabého uplatnenia intelektuálneho kapitálu a celkovo slabej pozície intelektuálneho bohatstva v našej ekonomike. Keď to ekonómovia pripomínajú, už to znie ako fráza. Ale reálny pokrok v tejto oblasti nevidno.
Jeden údaj za všetky: V Nemecku dávajú podniky desaťkrát viac výdavkov na podnikový výskum (v prepočte na pracovníka) ako u nás. Práve v oblasti produktivity je zaseknutie ventilu veľmi markantné. Kedysi sme boli lídrami v raste produktivity medzi krajinami strednej a východnej Európy (zásluhou preberania technológií cez zahraničné investície, napodobňovanie vyspelejších postupov), v posledných desiatich rokoch sa naša produktivita skôr plazí.
Je pozoruhodné, s akým vlažným záujmom sa tento problém stretol na úrovni našej politickej elity. Pri predháňaní sa politikov v tom, koľko dajú „peňazí pre ľudí“, sa akosi zabúda na to, že „peniaze pre ľudí“ má vytvoriť dobre fungujúca ekonomika. V aktuálnych politických debatách žiadna živá téma nesmeruje k tomuto problému zlyhania v dobiehaní.
Ak aj, hneď sa to vybaví argumentom, že to vyrieši plán obnovy, európske fondy. Domáce zdroje a domáca snaha akoby už nehrali rolu. Pri takomto prístupe sa potom nečudujme, keď vidíme, ako nás aj česká ekonomika (ktorú sme výkonnosťou už raz takmer dobehli), znovu necháva za sebou.
