Na Káčera sa spustila lavína kritiky. Tí miernejší ho odsudzujú za to, že to nebolo vôbec diplomatické; tí druhí, samozrejme, na čele s Matovičom, robia z neho prinajmenšom Jána Slotu s prívlastkom „triezvy“. Najviac sa mi na tom páči, že ho takto označuje ten, ktorý sa v našej zahraničnej politike vyznamenal hrdinskými národnými skutkami: ako získanie vakcíny Sputnik V cez maďarských sprostredkovateľov alebo vyradenie nášho veľvyslanca v Maďarsku z oficiálnych rokovaní s Orbánom! (Čo sa, mimochodom, deje len v prípade návštev preslávených diktátorov, a aj to zriedka…)
To, že sa Matovič stal súčasťou Putinovej hybridnej vojny, je len smiešna epizóda, ale už vážnejšie bolo to, že sa tak stalo v spolupráci s maďarským ministrom zahraničných vecí Péterom Szijjártóom, ktorý sa arogantne vybral do Komárna rokovať o našom vnútroštátnom zákone s poslancom OĽaNO. Po proteste ministra Ivana Korčoka sa však „slovenský“ premiér postavil na stranu maďarského ministra. A tak to urobil aj dnes, keď pri kritike Káčerových výrokov stál na tlačovke spolu s poslancom Györgyom Gyimesim, známym aj v maďarských kruhoch ako tvrdý prívrženec Orbána.
Fixná idea maďarskej politiky
Ja mám teda úplne rovnaký názor ako minister Káčer. Sledujem maďarskú politiku skoro polstoročie a čo-to viem aj zo starších dejín. Kedy v novodobej histórii maďarská vláda alebo jej predstaviteľ nezneužili akúkoľvek príležitosť na svoje veľkomaďarské ciele? Alebo ako to nazývajú oni, na nápravu trianonskej krivdy? Dobre si pamätám diskusie v Európskom parlamente, v ktorom pôvodne maďarská vláda mala skoro vždy pravdu, lebo sa vraj usilovala o ochranu práv maďarských menšín v susedných štátoch. To sa postupne, no rázne zmenilo. Práve na viditeľnej, čitateľnej a dokázateľnej Orbánovej politike revizionizmu, ktorý aj získal označenie „hardrevisionism“. Čím sa myslí úsilie o zmenu hraníc. Navyše Káčer bol naším veľvyslancom v Maďarsku, a tak má veľmi dobré zdroje, aby mohol tvrdiť práve to, čo povedal. Ale to je navyše aj pre človeka, ktorý sleduje nanovo rozpútanú geopolitickú hru, úplne očividné.
Jediný dôvod, pre ktorý Orbán stojí na Putinovej strane, je fakt, že iba a práve on je schopný meniť uznané štátne hranice v Európe.
Jediný dôvod, pre ktorý Orbán stojí na Putinovej strane, je fakt, že iba a práve on je schopný meniť uznané štátne hranice v Európe. EÚ úspešne geopolitické ambície a vzťahy vo svojom vnútri potláčala, takže Maďarsku žiaden priestor na avantúry a revizionizmus nezostal. To je to, čo škrie Orbána, ale aj mnohých ďalších protibruselských bojovníkov: že im EÚ nedáva priestor, aby sa mohli stať národnými hrdinami na koni oživeného nacionalizmu; bojovníkmi za novú veľkosť svojho národa – samozrejme, vždy na úkor nejakého iného.
Novonacionalizmus
Toto prekážalo aj britským nacionalistom, ktorí v túžbe obnoviť zašlú slávu impéria zosnovali brexit. A to až groteskné úsilie britského premiéra Borisa Johnsona stáť na čele vojenskej pomoci Ukrajine nemalo nijaký iný účel, ako ukázať, že Británia po vystúpení z EÚ je svetovým hráčom. A podobnú hru, ale iba s regionálnym dosahom, hrá aj Poľsko. To nebezpečenstvo tkvie v tom, že sa tak narúša celá mierová stavba EÚ: pokusmi nahradiť ju zasa utópiami toho pravého civilizačného vodcovstva, či už v podobe poľského mesianizmu, alebo Orbánovej falošnej novokresťanskej misie. Iba demokracia a politické práva sa akosi v týchto víziách strácajú.
Slovensko sa nikdy neprikláňalo na stranu „osobitných“ ciest našich susedov: lebo pod touto osobitosťou sme správne dešifrovali iba avantúry vodcov prikrývajúcich sa plášťom konzervatívno-kresťanskej „obnovy“ Európy. Samozrejme, títo vodcovia okrem svojho ideologického plášťa veľmi šikovne obnovujú geopolitiku: Orbán neskrývanou ideou maďarského vodcovstva v Karpatskej kotline (pozrite si jeho prejav k storočnici Trianonu, kde túto misiu dokonca rozširuje aj smerom na západný Balkán a blúzni o potrebe veľkej maďarskej vojenskej sily); a Jaroslaw Kaczyński úsilím urobiť Poľsko lídrom tej pravej katolíckej Európy. Kto sleduje ich prejavy, nemá žiadne pochybnosti o tomto smerovaní. Poľsko by si do týchto úsilí rado pridalo osobitné vzťahy s USA a Orbán zasa osobitné vzťahy s Ruskom a Čínou ako protiváhu kritike z Bruselu.
Slovensko má jedinú šancu: byť pevnou súčasťou EÚ a podporovať v nej všetkými prostriedkami politiku a nástroje, ktoré tento novonacionalizmus susedov držia na uzde. A vôbec nie mimochodom: nacionalizmus nepochybne prekvital a vojnou sa ešte posilňuje aj na Ukrajine. Jeden z najpodstatnejších dôvodov, prečo podporujem prijatie Ukrajiny do EÚ, je práve to, že v rámci EÚ a jedine v rámci EÚ je možné aj tento nacionalizmus neutralizovať. A myslím, že to presne takto chápe aj Volodymyr Zelenskyj: nacionalizmus vymeniť za garancie suverenity a prosperity.