Napriek tomu, že najväčšie výzvy dneška vieme riešiť len v medzinárodnej, v našom prípade európskej spolupráci, je to národný štát, národná vláda, ktorej ľudia prednostne adresujú svoje očakávania. A platí to o to viac, keď kríz, obáv a neistôt zo sveta prichádza nadmieru veľa.
Práve preto bolo zásadnou chybou, keď mainstreamové strany prenechali tému a koncept národného záujmu v politickom vlastníctve strán pravého okraja. Umožnili im byť hlavným adresátom a nositeľom očakávaní voličov, hľadajúcich v národnom štáte oporu a ochranu. Čo je však ešte dôležitejšie, prenechali im definičný monopol na to, čo národný záujem, pronárodná politika, alebo vlastenectvo ako také znamenajú. Boli a sú strany, ktoré tomuto trendu chcú čeliť, problém však je, že vec uchopili tým najhorším možným spôsobom. Od A do Z prebrali koncept pronárodnej politiky krajnej pravice, bez kúska vlastnej programovej imaginácie: v prvom rade vonkajší a často aj vnútorný nepriateľ a ohrozenie národnej identity, v druhom rade pestovanie národného historického povedomia.
Rozbiť definičný monopol
Proti pestovaniu historického národného povedomia, ak sa, samozrejme, nezakladá na historickej nadradenosti, nemôže nik namietať. Naopak, je potrebné práve pre budovane zdravého vlastenectva bez komplexov menejcennosti, a preto otvoreného svetu. Problém je, keď pri oslavách národných dejateľoch a svetlých momentov našej histórie národná politika končí. Je totiž dosť možné, že národná hrdosť a pozitívny vzťah k vlastnému štátu sa podstatne viac ako na Bradle, Devíne či 1. januára tvorí úplne inde – v každodennom kontakte občana so štátom, na úrade, pošte, v ordinácii, na železnici, pri hľadaní dostupného bývania. Keď všade tam ostáva v občanovi pocit, že štát funguje, ak nie dokonale, tak lepšie ako predvčerom, že jeho dane spravuje rozumne, že sa naň môže spoľahnúť, keď treba, a preto o ňom môže aj pekne hovoriť v zahraničí.
Ak takto predefinujeme podstatu pronárodnej politiky, potom je podstatne pronárodnejší taký politik, úradník či učiteľ, lekár, podnikateľ, odborár, aktivista, či študent, ktorý sa každodennou aj drobnou prácou snaží zlepšovať fungovanie nášho štátu a spoločnosti, ako „národniar“, ktorý si vždy na Nový rok priloží ruku na hruď, ale k zlepšovaniu fungovania štátu nemá čo povedať. V skratke, naším národným záujmom je fungujúci štát, v tisícoch detailov. Politik, ktorý to nevie dodať, nech národu neškodí a ide od toho preč.
Jediný životný priestor
Pri vyvolávaní vonkajšieho či vnútorného nepriateľa je naša optika pokrivená podobne. Iste, každý dobrý príbeh potrebuje zloducha a obeť, ktorú treba ochrániť. Preto je tento typ politiky taký atraktívny. Jeho výsledkom je však iba falošný pocit zadosťučinenia u obecenstva a opätovné sklamanie zo štátu, ktorý upadá. A platí to dvojnásobne pre štát v našej geopolitickej pozícii.
Odpoveď na otázku, čo je národným záujmom 5-miliónovej krajiny v strede Európy 21. storočia, je taká triviálna, že sa zdá nadbytočné si ju opakovať. Pri pohľade na to, kam prúdi 80 % nášho HDP, obchodnej výmeny, odkiaľ k nám prúdi podstatná časť investícií, súkromných aj podstatnej časti verejných, kam chodia naše deti študovať a ľudia pracovať a odkiaľ posielajú peniaze domov, je každému jasné, že naša životná úroveň je pupočnou šnúrou spojená s kondíciou Európskej únie. Iný priestor pre Slovensko neexistuje a je dobre, že väčšina z nás si pamätá 90. roky a vie, ako by to tu vyzeralo, keby sme sa po prelome tisícročí nestali súčasťou EÚ.
Áno, aj my sme prínosom pre úniu, trhom, výrobňou, prísunom dividend aj talentov a, samozrejme, že v EÚ prebieha boj o záujmy. Ale jediná cesta, ako ich obhájiť, je budovať dobrú pozíciu krajiny v rozhodovacích mechanizmoch EÚ ako dôveryhodný, predvídateľný partner, ktorý bojuje za svoje, ale rovnako chápe aj širšie ciele EÚ, lebo sa cíti byť jej integrálnou súčasťou. Len takto vieme získať spojencov a niečo presadiť. To, samozrejme, neznamená, že na vedení únie niet čo kritizovať, naopak. Ale aj túto pozíciu treba rozumne budovať. Urážať na pravidelnej báze kľúčových spojencov bude asi to najmenej sofistikované, čo pre krajinu našej veľkosti, polohy a kondície môžeme robiť. Akoby sme boli Nórsko a všetko nám tu fungovalo ako hodinky, bez koordinácie s partnermi a „Bruselom“.
Silné reči, pôsobivé gestá a „ramená“ voči partnerom, ale miestami fatálna neschopnosť dobre manažovať a modernizovať štát, slúžiť ľuďom. To tiež patrí k našej 30-ročnej bilancii. Iste, symbolika bola vždy nedeliteľnou súčasťou politiky. Náš problém je, že dobrý scenár a réžiu, správne gesto a pózu sme si za tých 30 rokov osvojili podstatne viac ako dobrú správu vecí verejných.