Ide o politickú obeť. Poskytnúť Grécku ďalší úver je pomoc podobného typu, ako venovať alkoholikovi ďalšieho „panáka“. Zaženie abstinenčné príznaky, ale nevylieči závislosť. A grécka závislosť, čo sa týka bezhlavého zadlžovania, trvá už od roku 1981, keď sa vlády ujal Andreas Papandreu, otec súčasného premiéra.
Papandreu starší bol cynicky vypočítavý populista. Alfou a omegou jeho života bola túžba po moci. Aby si poistil priazeň voličov, začal krajinu systematicky zadlžovať. Začiatkom 80. rokov bol grécky dlh 23 percent HDP. V roku 1990 to už bolo 90 percent HDP.
Z výnosov predaných dlhopisov financoval sociálne úplatky, napríklad dotované dovolenky pre chudobnejších pracujúcich. Keď v roku 1996 Andreas Papandreu umieral, životná úroveň Grékov – zvlášť štátnych zamestnancov – bola vyššia ako v roku 1980, ale za cenu vydrancovanej, zdevastovanej a „predlženej“ ekonomiky.
V roku 2001 prijalo Grécko euro. Propagandistický úspech. Najskôr sa zdalo, že euro gréckej ekonomike pomáha. V skutočnosti však euro so svojimi nízkymi úrokovými sadzbami iba pomohlo gréckej ekonomike ešte viac sa zadlžovať. Obdobie 2002 – 2007 bolo v znamení rastu objemu bankových úverov. Úvery podnikom rástli o 12 percent ročne, hypotéky dokonca o 20 percent rok čo rok. Ekonomika živená úvermi dočasne prosperovala a prinášala štátu slušné daňové výnosy.
Svetová recesia v roku 2009 ukázala, že grécky úspech bol len zdanlivý – išlo o falošné bohatstvo vybudované na dlh. Konkurencieschopnosť vyšla navnivoč. Grécko zaznamenalo za rok 2009 obchodný deficit vo výške 42,8 miliardy eur. (Počtom obyvateľov rovnaká Česká republika mala prebytok 8,2 miliardy, Slovensko 1,8 mld. eur.)
V takejto situácii treba skrotiť štátny dlh a zlacniť export. Prepustiť desiatky percent zamestnancov neproduktívneho štátneho sektoru. Devalvovať menu o desiatky percent, aby sa turisti len tak hrnuli a exportný tovar šiel „na dračku“. Dotovaný úver od MMF pomôže prežiť to najhoršie, ale ekonomiku nezachráni.
Bohužiaľ, Grécko nemá skutočný záujem situáciu riešiť. Ani premiér Jorgos Papandreu neprestáva klamať národ, keď z bankrotu svojej krajiny obviňuje medzinárodných špekulantov. Keď oznamoval žiadosť o pomoc v gréckej televízii, začal tiež lžou: „Medzinárodné inštitúcie nedali Grécku čas, aby sme si vyriešili svoje problémy, a preto sme nútení požiadať o pomoc EÚ a MMF…“ Grécko malo času až príliš. To bola skutočná chyba.
Aj keby sa zázračne podarilo vyriešiť rozpočtové problémy, stále je tu nadhodnotená mena. Euro je tvrdá mena konštruovaná na pomery Nemecka s obchodným prebytkom viac ako 190 miliárd eur. Grécko by potrebovalo devalvovať, ale nemôže.
Ako východisko sa ponúka tzv. vnútorná devalvácia: zníženie miezd, nákladov a cien o niekoľko desiatok percent. Háčik je v tom, že vnútorná devalvácia nikde a nikdy v povojnovom svete neuspela. A keď začiatkom 20. rokov robilo vnútornú devalváciu Československo, skončilo sa to atentátom na ministra financií Aloisa Rašína. Grécko má veľmi malú šancu uspieť.