Modelovým príkladom môže byť porovnanie účinku, keď v roku 1974 v dôsledku odpočúvacej aféry Watergate dvaja novinári donútili k rezignácii jedného z najmocnejších mužov planéty, amerického prezidenta Richarda Nixona – no v roku 2005, keď New York Times odhalil škandál neporovnateľne väčších rozmerov (nelegálne odpočúvanie miliónov Američanov iniciované Bielym domom), to pozíciou Georgea Busha nijako neotriaslo.
Novinári dnes ešte stále dokážu naštrbiť povesť človeka alebo poukázať na nejakú nespravodlivosť – ak si to želajú sily mocnejšie, ako je ich idealistický zámer. No nedokážu podstatnejšie ovplyvniť voľby, zmeniť myslenie ľudí, pohnúť dejinami. Na rozdiel od minulosti dnešný konflikt politikov a novinárov nie je konfliktom moci s verejnosťou, ale konfliktom dvoch konkurujúcich si mocí. Záujmy občianskej spoločnosti sa dostali mimo rámca tejto hry. Noviny dnes napriek svojej snahe nereprezentujú verejnosť, ale reťazec oveľa užších ekonomických a politických záujmov. Nemecký filozof Jürgen Habermas v tejto súvislosti varuje, že vysychá „diskurzívne srdce verejnosti“.
Tento stav je alarmujúci a dokazuje to aj štatistika. Výskum, ktorý uskutočnili v Sociologickom ústave SAV Z. Kusá a M. Zeman, ukazuje, že kým v roku 1991 verilo slovenským novinárom 6,5 percenta opýtaných, v roku 1999 už len 3,6 a v roku 2008 iba 3,3 percenta. Spomenuté údaje nemajú s čítanosťou nič spoločné, rovnako ako čítanie knihy nehovorí nič o vašom vzťahu k autorovi.
Tento stav šikovne využíva či skôr zneužíva premiér Fico kalkulujúci so všeobecnou nespokojnosťou spoločnosti so stavom našej žurnalistiky, no v konečnom dôsledku môže byť jeho vojna s novinármi kontraproduktívna a nebezpečná pre neho samého. Ak totiž klesá dôvera na minimum, ovplyvňuje to aj schopnosť médií dostať do verejného diskurzu určité spoločensky závažné témy. Premiérova kritika je preto krátkozraká a krátkodychá – napokon nie je náhodné, že sa pre neho typickým spôsobom „odvážne“ púšťa do novinárov, ktorí sú v celej tejto hre iba pešiakmi a nikdy nevedie polemiku s majiteľmi médií.
Problémy s profesionalitou si v mnohých redakciách uvedomujú sami, lenže žurnalistika nie je také lukratívne povolanie, ako sa domnieva predseda vlády, aby dokázali vyriešiť problém s nedostatkom kádrov. Cesta k zvýšeniu dôveryhodnosti novinárov vedie cez zvýšenie plurality médií na Slovensku. Spoločenská objednávka na iný typ žurnalistiky tu dlhodobo existuje. Je absurdné, aby dva mienkotvorné denníky bojovali o toho istého čitateľa a tie isté témy, navzájom sa podobajúc ako Coca-Cola a Pepsi-Cola. Chcel by som veriť, že nové vedenie denníka Pravda si uvedomilo práve tento rozmer krízy periodickej tlače.