Začnime medzinárodne. Najväčší ekonomický skok vpred za ostatných 20 rokov urobili tri postkomunistické krajiny – okrem nás to boli ešte Poľsko a Estónsko. Ani jednu necharakterizujú stabilné vlády jednej strany. Osobitne v Estónsku sa premiéri menili ako na bežiacom páse, no každý krajinu posunul vpred. Krajina s najstabilnejšími vládami a najväčšími stranami v regióne sa nazýva – krachujúce Maďarsko. Grécko malo od roku 1990 tiež vlády len s jednou silnou stranou a vieme, ako to dopadlo.
Nemusíme však chodiť po svete. Vlády s veľkou, jasne dominantnou stranou malo Slovensko pod vedením Vladimíra Mečiara a Roberta Fica. Čo ich spájalo? Zneužívanie moci a neschopnosť riešiť problémy krajiny, ak vyžadovali intelektuálne alebo politicky náročnejšie kroky.
Zneužívanie moci príliš silnou a veľkou stranou – vo forme korupcie, obchádzania pravidiel a valcovania demokracie – vyplýva z toho, že Slovensko ešte nemá dobudované sieť silných a nezávislých inštitúcii, ktoré by žiadnu vládu nepustili za určité hranice. Tieto inštitúcie nahrádzajú koaliční partneri, ktorí sa navzájom strážia a obmedzujú. Ak je vláda veľmi mocensky nevyrovnaná, silný partner si môže až príliš robiť, čo chce.
Ani neschopnosť Mečiarovej a Ficovej vlády robiť čokoľvek „ťažké“ nie je náhodná. Slovensko je veľmi rôznorodá krajina – národnostne, regionálne aj ideologicky. Získať za týchto okolností viac ako 30 percent hlasov vyžaduje stranu, ktorá je v skutočnosti skôr koalíciou a ktorá sa zároveň sústreďuje výhradne na udržiavanie svojej podpory u verejnosti a nemôže obetovať ani percento preferencií či vnútornej intelektuálnej energie na riešenie hlbších problémov krajiny.
Naopak, koalície zložené zo stredných a menších strán prejavili nielen oveľa väčší zmysel pre potrebné zmeny, ale oveľa viac prispeli k rozvoju ekonomiky a demokracie na Slovensku. Dôležitejšia ako sila jednej strany je totiž sila a zhoda na programe. Tam má súčasná opozícia zdroj svojej sily. Nedávno som sa zúčastnil na verejnej diskusii o ekonomickej politike so zástupcami všetkých strán, čo majú šancu dostať sa do parlamentu, Neprekvapilo, že HZDS a SNS tam boli do počtu. Zaujímavejšie bolo, že predstaviteľ Smeru len čítal z papierikov zjavne pripravených ministerskými úradníkmi, pretože jeho strana sa na ucelený volebný program nezmohla. Naopak, ešte aj tie najmenšie a najmladšie opozičné strany (Most, SaS) vedeli predstaviť ucelenejšie predstavy ako údajný zdroj našej stability a budúcnosti.
Ficovo vládnutie definitívne ukázalo, že na dnešnom Slovensku je veľká strana skôr veľkou hrozbou. Počas krízy sme videli, že silná strana bohužiaľ neznamená účinnú reakciu. Preto je lepšie mať vo vláde odborníkov s príbuzným programom a receptami na obnovu krajín ako bábkové divadlo sily.