O deň neskôr Národná rada SR aj hlasmi opozície – zo 113 prítomných poslancov hlasovalo za 112 – odsúdila túto agresiu voči suverénnemu a nezávislému štátu ako hrubé pošliapanie medzinárodného práva a princípov Charty OSN, Helsinského záverečného aktu, Budapeštianskeho memoranda, Parížskej Charty a Základnej zmluvy NATO – Rusko. Požiadala Ruskú federáciu, aby okamžite zastavila vojenské operácie a plne rešpektovala nezávislosť, zvrchovanosť a územnú celistvosť Ukrajiny v rámci jej medzinárodne uznaných hraníc. Vyjadrila neochvejnú podporu Ukrajine pri sledovaní tohto cieľa a právu ukrajinského národa slobodne si vybrať svet, v akom chce pokojne žiť a prosperovať.
Revizionistická a imperialistická vojna
Dôraz NR SR na nemennosť hraníc nie je náhodný. Z hľadiska našich životných národnoštátnych záujmov sú totiž podstatné práve revizionistické ciele, ktoré agresor sleduje. Prezident Putin opakovane vyhlásil, že Rusi a Ukrajinci sú jeden národ, že Ukrajina je umelý štát, že vojnou chráni ľudí na ruských „historických územiach“. Putinov prejav k výročiu invázie pred Federálnym zhromaždením bol sprevádzaný imperialistickým heslom „Hranica Ruska sa nikde nekončí“. Podpredseda Rady bezpečnosti a predseda vládnej strany Jednotné Rusko Dmitrij Medvedev vyhlásil, že „Rusko musí posunúť hranice čo najďalej hoci až k Poľsku.“ Alebo k Slovensku…
Putin svojvoľne určuje, čo sú ruské historické územia. Kradne Ukrajincom národnú identitu. Reviduje ukrajinskú históriu na základe svojej imperialistickej mytológie „ruského sveta“. Vojenskou silou mení právoplatné hranice Ukrajiny. To je tvrdý revizionizmus, ktorý vzhľadom na naše historické skúsenosti s Mníchovskou dohodou a Viedenskou arbitrážou nemôžeme akceptovať. Na jednom futbalovom zápase sme predsa videli transparent, že Slovensko je ukradnutý štát, dosť sme sa napočúvali, že sme Félvidék a nie Slovenská republika. Nemôžeme ľahkomyseľne zabúdať na históriu maďarského revizionistického myslenia od roku 1990, ktorá sa odvíja od nespracovanej Trianonskej traumy. Boris Zala nedávno na tomto mieste oprávnene pripomenul, že Orbán stojí na Putinovej strane hlavne preto, že práve a iba on je schopný meniť uznané štátne hranice v Európe.
Putinova lúpež ukrajinských suverénnych území je čosi veľmi nebezpečné. Bol by to zlý príklad pre ďalších potenciálnych revizionistov v Európe, ale aj vo svete, ak by bol tento pokus o zmenu hraníc úspešný.
Putinova lúpež ukrajinských suverénnych území je preto čosi veľmi nebezpečné. Bol by to zlý príklad pre ďalších potenciálnych revizionistov v Európe, ale aj vo svete, ak by bol tento pokus o zmenu hraníc úspešný. Je v našom životnom záujme, aby suverénny ukrajinský štát neskolaboval a udržal si svoju územnú celistvosť v súlade s Chartou OSN.
Preto je dôležité, že rezolúcia Valného zhromaždenia OSN z 23. februára žiada Ruskú federáciu, aby obnovila medzinárodne uznávané hranice Ukrajiny z r. 1991, teda keď došlo k rozpusteniu ZSSR a Ukrajina sa aj so súhlasom Ruskej federácie stala samostatným suverénnym a nezávislým štátom.
Čo zatiaľ priniesla vojna
Vojna priniesla nesmierne utrpenie ukrajinských ľudí, veľké straty na životoch na oboch stranách a obrovské materiálne škody. Potvrdila však tiež definitívne sformovanie ukrajinského politického národa, jeho odhodlanie obhájiť štátnu suverenitu, samostatnosť a územnú integritu Ukrajiny. Žiadne vítanie agresora sa nekonalo. Putin sa z tohto hľadiska stal obeťou vlastnej propagandy.
Ruská agresia pochovala Gorbačovovu víziu spoločného európskeho domu. Ten kvôli tomu zomieral ako nešťastný človek. Putin útokom na najbližší slovanský národ pochoval aj ideu slovanskej vzájomnosti, ktorou sa ešte donedávna mnohí aj u nás oháňali div nie ako integračnou alternatívou. Definitívne vyvrátil mýtus o ruskom dubisku, okolo ktorého sa v bratskej vzájomnosti držia za ruky slovanské národy. Nahradil ho konceptom obnovy ruského impéria. Putin prehral aj to, čo chcel ukázaním sily dosiahnuť – rešpekt. Stratil aj ten, ktorý ešte mal. Stal sa predmetom odsúdenia v 141 štátoch OSN a zdrojom obáv v ďalších.
Vojna priniesla predovšetkým prirodzený strach, že bude eskalovať, a túžbu ľudí po mieri. Zároveň však až do nevraživosti rozpoltila slovenskú spoločnosť. Potvrdilo sa, že nekompetentná, krajne nedôveryhodná vláda, ktorá navyše z ústavného hľadiska stratila právomoci rozhodovať o dôležitých otázkach, je pre štát rizikovým faktorom. Najmä minister obrany stihol tak dourážať spoluobčanov a vzbudiť voči sebe takú všeobecnú nenávisť, že nemôže byť kľúčovým nositeľom racionálnej komunikácie o politických aspektoch vojny v našom susedstve. Slovensko je v čase najťažšej krízy v histórii svojej samostatnosti loďou v rozbúrených vlnách bez lodivoda. Chýba nám normálna, pokojná diskusia o našich národnoštátnych záujmoch. Len si nadávame a nálepkujeme sa.
Nevieme sa zhodnúť ani na takej základnej premise, že diplomacia má šancu len vtedy, ak Rusko akceptuje, že nemôže zraziť Ukrajinu na kolená. Nie náhodou text rezolúcie Valného zhromaždenia OSN volá po spravodlivom a trvalom mieri. Nie po diktáte agresora.