Grécky príbeh by sa dal prirovnať k rodine, ktorá si dlhodobo žila nad pomery. Postupne si zvykla na istý štandard, od ktorého nebola ochotná upustiť. Lenže ceny rástli rýchlejšie ako príjmy živiteľa rodiny a ten si teda začal požičiavať čoraz viac peňazí od susedov, len aby mohol dopriať rodine to, čo tvrdohlavo požadovala. Doma však o týchto pôžičkách nahlas nehovoril, aj samotným susedom klamal o tom, koľko si už spolu napožičiaval. Až do momentu, kým to celé neprasklo.
So Slovenskom to však bolo a je ešte horšie. Ten náš príbeh za posledné štyri roky by sa dal prirovnať k rodine, kde otcovi zrazu začal nečakane prudko rásť plat. Namiesto toho, aby toto dobré obdobie využil na poplatenie starých rodinných dlhov, začal si požičiavať ešte viac ako kedysi. Peniaze navyše však nemíňal na rodinu. Nie, nie. Veľká časť z nich išla na jeho novú záľubu: popíjanie v krčme. A potom sa zrazu jeho zamestnávateľ nečakane dostal do problémov a jeho vyhodili z práce. Namiesto uskromnenia sa a šetrenia začal chodiť do krčmy ešte častejšie a na dôvažok ešte aj doma biť ženu a deti. A všade pritom rozprával, aký je on vzorný otec a manžel.
V rokoch 2006 až 2008 dosiahol aj vďaka reformám prechádzajúcej vlády hospodársky rast na Slovensku – čo je približne obdoba rodinných príjmov – nevídané rozmery. Súčasná vláda však toto vzácne obdobie vôbec nevyužila na znižovanie dlhu krajiny. Naopak, veselo si požičiavala ďalej, a to ešte viac, ako ktorákoľvek vláda pred ňou. Peniaze navyše v princípe nešli ani na sociálne programy, ani na lepšie vzdelávanie, ani na kvalitnejšie zdravotníctvo. Namiesto toho ich rozhádzala na prebujnenú štátnu správu a neefektívne zákazky kamarátom. A potom prišla svetová finančná kríza, hospodársky rast sa prepadol a s ním aj štátne príjmy. V tejto situácii vláda veselo rozhadzovala peniaze ďalej. Jej občanov navyše drzo fackovala čoraz škandalóznejšími tendrami, predraženými zákazkami a podobnými kauzami: stačí spomenúť nástenkový tender, emisie, popolčekový tender alebo diaľničné mýto. A na zaplatenie všetkých týchto divokých výdavkov si požičiavala peniaze na finančných trhoch. Výsledkom je doteraz nevídané zadlženie Slovenska, ktoré raz budeme musieť zaplatiť my všetci.
Slovenský štátny dlh zatiaľ ešte nie je taký tragický ako ten grécky. Podobná kríza nám preto v najbližšom čase zrejme ešte nehrozí. Grécke vlády však potrebovali na dopracovanie sa k dnešnému smutnému stavu viac ako 20 rokov. Naša vláda by nás tam bola pri jej súčasnom tempe schopná doviesť podstatne rýchlejšie. Najhoršie však je, že za tým všetkým nie je slabosť otca, ktorý nedokáže zvyšku rodiny odoprieť to, po čom túži. Naša vláda nás dramaticky zadlžila a ďalej nás zadlžuje s cynizmom alkoholika, ktorému ide len o vlastné potešenie.