Len veľmi malá časť Slovákov ešte velebí romantický mýtus slovanstva, lebo však ako to zladiť, keď prísažnými nepriateľmi od II. svetovej vojny sú na európskom kontinente práve Srbi, Chorváti a Slovinci, Poliaci a Rusi, Rusi a Ukrajinci. A aj my Slováci s Čechmi, aj keď teda nepriateľmi nie sme, sme spolu ako „Slovania“ žiť nevedeli, a tak sme sa radšej rozviedli. Aj pre tých romantikov a blúznivcov je stále viditeľnejšie, že idea slovanstva žiadnym príťažlivým spojivom nie je.
Svetový poriadok
Ale aký svetový poriadok si antiamerikanisti vlastne predstavujú? Nechám bokom teraz nie veľmi lichotivú podporu všetkým možným diktatúram na svete len preto, že sú protiamerické. Vyzerá to proste tak, že antiamerikanistom sú bližší Saddám Hussajn, Muammar Kadáffí, iránski ajatolláhovia, Nicolás Maduro, Kim Čong-un, čínska komunistická strana, Putin či Lukašenko. Zmeska kadečoho zvrhlého, hlavne, že sú v konflikte s USA, s týmto satanom, sataniskom najväčším.
Nemám žiadne sympatie ani k mnohým imperiálnym momentom americkej politiky, celkom zasvätene poznám mechanizmy uplatňovania moci v USA, a sú veru dosť ďaleko od toho, čo my v Európe pokladáme za demokratické štandardy… Ale na druhej strane poznám aj silu právnych inštitúcií, cez ktoré si americký občan vie ochrániť svoje práva alebo celý politický systém schopný odolať fašizujúcim avantúram takého Trumpa.
Mierové hnutie je nepochybne potrebné. A je aj správne, že väčšina týchto mierových iniciatív označuje Rusko za agresora. Len nesmie to byť tak, že všade je požiadavka zastaviť dodávky zbraní Ukrajine a zrušiť protiruské sankcie. Ale nikde nie je požiadavka, aby Rusko zastavilo boje a stiahlo sa z okupovaných území cudzieho štátu.
Nuž ak si pod „novým svetovým poriadkom“ mám predstaviť multipolaritu, ktorá v praktickom predvedení znamená len to, že si tri veľmoci, USA, Čína a Rusko, rozdelia svet na sféry vplyvu, ďakujem pekne. Raz sme sa pred pár rokmi na jednom posedení starých kolegov z výskumu vadili, kto je väčší imperialista, či Amíci, alebo Rusi. Jedna kolegyňa nám vstúpila do debaty: chlapci ja veru neviem, kto je väčší imperialista z tých dvoch, ale keby som sa mala rozhodnúť, pod ktorým chcem žiť, iste to Rusi nebudú… Aj tak sa dá k tomu pristúpiť a naša politická scéna sa to takto aj usiluje zjednodušiť. Hlavne tá pravicová, ktorá ako mantru vzýva Západ a svoj životný zmysel vidí v boji proti Východu.
Nuž sformulujme si to presne- neviem, prečo by sme mali Európsku úniu nechať napospas USA, prečo by sme to, kam budeme patriť my, mali nechať na rozhodnutí Ruska a USA? A prečo by o tom, kam bude patriť Gruzínsko, Arménsko, Kuba, Venezuela, Filipíny alebo Vietnam mali rozhodovať Rusi, Číňania a USA? Navyše, aby som to ešte spresnil, tieto tri krajiny v skutočnosti až takými superveľmocami nie sú, a veru by svet pod svojou kuratelou vedeli udržať zasa len tvrdými vojnami. Veď tu máme ešte Turecko, Britániu, Indiu, Francúzsko, Nemecko, Japonsko a mnohých ďalších, čo pokukujú po tom, ako sa stať veľmocami. Proste uvoľnili by sme uzdu tomu, čo som nazval „geopolitikou národnej konkurencie“. Všetci proti všetkým plus to staré predvojnové svinstvo aliancií: s kým sa spojiť, aby som mal garancie – a potom otázka, čo za ne zaplatím, a istota, že za lepšiu cenu od toho druhého ma môj ochranca zradí (ako sme to zažili viackrát, spomeňte si len na Mníchov, okyptené Slovensko aj Česko alebo augustovú inváziu sovietskych „spojencov“…)
OSN
Väčšina krajín sveta to chápe. Preto aj na pomery OSN nebývalá väčšina 141 štátov hlasovala proti ruskej agresii proti Ukrajine. Ak na nejakom princípe môže medzinárodný poriadok fungovať, tak je to suverenita, pochopená ako neporušiteľnosť štátnej teritoriálnej integrity. Iba mimochodom, vedú sa vážne diskusie, že žiaden štát a jeho politický režim nemajú suverenitu potláčať ľudské práva: ale tento problém ešte OSN nevyriešila, aj keď Medzinárodný trestný tribunál (ICC) je krokom vpred na tejto ceste. Ba aj väčšinu z tých štátov, ktoré sa hlasovania zdržali, nemožno pokladať za podporovateľov agresie. Niektoré sa stavajú do pozície možných sprostredkovateľov mierových rozhovorov, iné sú s Ruskom v takzvanom BRICS, teda zoskupení štátov, ktoré sa pokúšajú rozvinúť osobitnú zónu obchodnej spolupráce (zahrnujú najľudnatejšie rozvojové krajiny).
Zaujímavý je prípad Južnej Afriky. Ako člen BRICS sa v hlasovaní zdržala, ale v krajine prevláda jednoznačná podpora Ukrajiny – a to tak v médiách, ako aj vo verejnosti, až 80 percent ľudí sa vyjadruje v prospech Ukrajiny. Je tu však aj určitá historická nostalgia: Sovieti jednoznačne podporovali boj proti apartheidu, čo sa o Američanoch povedať nedá, a tak Rusi majú v oficiálnej politike stále akúsi nostalgickú prednosť… Ale všetci chápu, že Rusko je agresorom.
Mierové hnutia
A to by nepochybne malo jednoznačne chápať aj mierové hnutie, či už je to u nás doma, či kdekoľvek v Európe. Mierové hnutie je nepochybne potrebné. A je aj správne, že väčšina týchto mierových iniciatív označuje Rusko za agresora. Len nesmie to byť tak, že keď idete hlbšie do vyhlásenia týchto „mierotvorcov“, všade je požiadavka zastaviť dodávky zbraní Ukrajine a zrušiť protiruské sankcie. Ale nikde nie je požiadavka, aby Rusko zastavilo boje a stiahlo sa z okupovaných území cudzieho štátu. Lebo presne od tejto podmienky sa odvíja možnosť mierových rokovaní, ktoré sa môžu skončiť kompromisom aj zrušením protiruských sankcií. Takže želal by som si, aby tu bolo mohutné mierové hnutie, ale nie skrytá proruská propaganda.