V roku 2008 v provincii Kosovo deklarovali nezávislosť. SR ako nástupnícky štát po veľmi podobnej federácii, akou bola juhoslovanská, odvtedy nezávislosť provincie tvrdošijne odmieta. Je kosovská nezávislosť, ktorú si po etnických čistkách želá väčšina jeho obyvateľov, odôvodňovaná inými „odvekými túžbami“ ako slovenská, pri zrode ktorej navyše stála skupina privatizérov, ktorí nebrali ohľad na názor väčšiny?
Kým v prípade nacionalistickej vládnej zostavy z rokov 2006 až 2010 sa odmietanie nezávislosti Kosova dalo očakávať, postoj vtedajšej opozície sa zdal menej jasný. Po vyhláseniach nového ministra zahraničných vecí má však etnicky slovenská politická reprezentácia na Kosovo zhodne odmietavý názor.
Prvá príčina tohto odmietania väzí okrem iného v kultivácii slovenského nacionalizmu. Ten sa odvíja od slavianofilného blúznenia Ľudovíta Štúra, pokračuje martinskými konzervatívcami cez Husákovo sovietske Slovensko a prejavuje sa napríklad Čarnogurského záľubou v ruskej štátovede či v naivnej viere Slovákov, že spájajú Rusko s Európou. V duchu tohto mýtu Slovania Slováci stoja na strane Slovanov Srbov a hotovo!
O druhej príčine sa väčšinou otvorene nehovorí. Rozpad Srbska je dôsledkom uplatňovania nacionalizmu väčšiny a menšín v multietnickom štáte. Slovensko je etnicky najheterogénnejší štát spomedzi susedov okrem Ukrajiny. Pokiaľ bude povahu tohto štátu určovať koncept národného štátu etnickej väčšiny, Slovensko bude bojkotovať nezávislosť Kosova. Slovenskú kosovskú politiku totiž primárne diktuje strach z akceptovania multietnickosti vlastného štátu, a teda najmä strach z maďarskej menšiny.
Na Slovensku tradične určoval zahraničnopolitickú líniu premiér. Bolo to tak za Mečiara, keď sa ministri striedali podľa jeho ľubovôle. V rokoch 1998 až 2006 sme pokračovali v úradníckom ministrovaní. Cieľom bola integrácia a na rozmýšľanie o zmysle a povahe štátu nebol čas. Po roku 2006 išlo hlavne o ministerský životopis kariérnych diplomatov a obhajobu maďarofóbneho premiéra. Po voľbách 2010 sa črtá nový vzťah premiérky a prvého politického ministra zahraničných vecí v dejinách samostatnosti. Názor tohto ministra zaznieva nezávislejšie, ako to bolo v prípade úradníkov v tejto funkcii.
Na jeseň v roku 2007 slovenskí patriarchálni vodcovia vtedajšej opozície pod vedením dnešného ministra zahraničných vecí spolu s nacionalistickou koalíciou oslávili zákonom Andreja Hlinku. Proti boli len Maďari a ženy v SDKÚ. Jednou z týchto žien bola aj súčasná premiérka. Odpoveď na otázku, či Kosovo prestane kaliť spodné vody slovenskej vnútornej politiky, alebo nám naďalej zostane len dúfať „…aby sa prebralo!“ z maďarského komplexu, napovedia práve hodnoty, ktoré vedú uvažovanie o povahe multietnickej Slovenskej republiky na Úrade vlády a ministerstve zahraničných vecí.