Tiež sa vrátili k moci po štyroch rokoch a tiež sa správajú tak, že o nich môžeme povedať, že na nič nezabudli a ničomu sa nenaučili. Vyzerá to tak, že stále si väčšina z nich myslí, že konflikt sa rieši jeho vyostrením, že každý kompromis je od diabla.
Štyri roky v opozícii – aspoň to hovorí zdravá úvaha – sa dali využiť na konsolidáciu odborného potenciálu. Možno sa tak aj stalo, zatiaľ to však nie je vidieť. Namiesto toho vidíme, že na rozhodujúce miesta sa dostávajú ľudia, o ktorých morálnych kvalitách si nedovolíme pochybovať, ktorí však o veciach, o ktorých majú rozhodovať, nevedia skoro nič.
O nič lepšie na tom nie je ani dnešná opozícia. Základné vzorce jej správania sa formovali v opozícii. Predovšetkým Smer sa profiloval ako opozičná strana a svoju opozičnú mentalitu nedokázal zo seba striasť ani po štyroch rokoch vládnutia. Dnes sú jeho politici zasa vo svojom živle. Zreteľne sa lepšie cítia v role kritikov ako v role realizátorov premyslených a dôsledne prediskutovaných projektov.
Rozprava ukázala, že ani nasledujúce roky sa nebudú príliš odlišovať od tých predchádzajúcich. Zázraky sa nedejú. Nie je dôležité, kto začal, kto tieto spôsoby a „nespôsoby“ používal častejšie. Veľkorysosť musí prejaviť vždy víťaz. Nejde o to, nepovedať, to, čo je potrebné povedať. Ide však o to, ako to povedať. Ak vecnú analýzu stavu financií, školstva, ochrany životného prostredia spojím s osobnými urážkami, ak sa budem predbiehať v podpichovaní, určite neprispievam k zmene pomerov. Predovšetkým série faktických poznámok v parlamentných rozpravách sú pohybom po morálnom a politickom dne. Predstavme si futbalový zápas, kde hráči vybehnú na ihrisko a namiesto toho, aby hrali, sa postavia proti sebe a začnú si nadávať. Tak asi vyzerala rozprava o vládnom programe a tak zrejme budú vyzerať aj nasledujúce parlamentné rozpravy. Je celkom možné, že v diskusii bolo tak z jednej, ako aj z druhej strany povedané mnoho rozumného. V tom prúde vzájomných invektív, ktoré sme počuli, sa to však stratilo. Skoro tretina poslancov sú nováčikovia. Učia sa však veľmi rýchlo, ale predovšetkým tomu, čo voliči vyčítali ich predchodcom.
Akí naivní boli klasici politickej teórie, ktorí predpokladali, dokonca to považovali za samozrejmosť, že parlamentné diskusie sú cestou k prečisťovaniu myslenia, k intelektualizácii politiky. V takých rozpravách, akých sme svedkami v slovenskom parlamente, sa poslanci navzájom len ohlupujú. A ohlupujú aj svojich voličov. Poslanci sa pustili do diskusií o obmedzení svojej imunity. Urobili by oveľa lepšie, keby obmedzili svoje právo na „faktické poznámky“. A išlo by to aj bez ústavnej väčšiny. A prospeli by tým povesti parlamentu.
Práve faktické poznámky zrejme najviac prispievajú k vulgarizácii politického myslenia a najmenej prispievajú k vecnému riešeniu problémov, ktoré dnes Slovensko má.