Šírenie falošnej správy, teda nepravdivej alebo zavádzajúcej informácie, môže za určitých okolností napĺňať znaky šírenia poplašnej správy, čo je trestný čin. Jej použitie je často účelové, s cieľom poškodiť reputáciu fyzickej či právnickej osoby alebo politickej strany.
Jednou z prvých a najznámejších falošných správ o ekonomike bolo slovné spojenie schránková firma. Každá firma má sídlo a poštovú adresu, na ktorej je registrovaná podľa slovenských či zahraničných zákonov. Ak sa na tejto adrese nič nevyrába, alebo sa neposkytujú služby, nie je to nič protizákonné. Všade vo svete existujú administratívne budovy, ktoré poskytujú takéto služby (sídlo firmy). Majú zamestnancov, ktorí preberajú poštu, alebo poskytujú zasadacie miestnosti. Majitelia firiem znižujú náklady.
Pojem časom dostal novú podobu. Vo verejnom priestore sa objavilo slovné spojenie fantómová firma. To je prelud, prízrak, vidina, chorobný výtvor obraznosti. Fantóm v psychológii je emocionálny zážitok bez prítomnosti reality, klamný jav, zdanlivá či umelo vytvorená skutočnosť. Pojem fantómová firma sa opäť zrodil v hlave politikov. Obchodný zákonník ho nepozná. Len „centrálny mozog“ politikov.
Sú obedy a vlaky zadarmo?
Ďalšia známa falošná správa je slovné spojenie „obed zadarmo“. Každý tovar má svoju cenu. Konštatovanie „vo svete niet raňajok zadarmo“ má korene v 19. storočí, keď majitelia podnikov známych v USA ako saloon alebo taverna (čo je iný názov pre bar) propagovali bezplatné obložené sendviče a jedlá pre klientov v popoludňajších hodinách. Každý, kto sa snažil využiť túto ponuku, ale súčasne si nekúpil nápoje, sa čoskoro presvedčil, že tento pojem netreba brať doslova. Keď si neobjednal nápoj, ale len sendvič, vyhodili ho z podniku. Bolo to jednoduché, cena sendviča sa premietala do cien nápojov. Takže nebolo to zadarmo.
Ak politici tvrdia, že obyvateľom niečo dali, musíme si uvedomiť, že to nedali z vlastného vrecka, iba rozhodli o inom prerozdelení spoločných verejných financií.
Prvou možnosťou je to, že obedy pre deti v škole zaplatia obyvatelia. Druhou možnosťou je to, že obedy deťom sa platia zo štátneho rozpočtu. Ten sa vytvára z daní podnikov a ľudí. Štát a politické strany nemajú vlastné peniaze. Peniaze na ich činnosť sú tiež zo štátneho rozpočtu – je to verejná služba spojená s výchovou a so zdravím mladej generácie na báze solidarity. Preto, ak politici tvrdia, že obyvateľom niečo dali, musíme si uvedomiť, že to nedali z vlastného vrecka, iba rozhodli o inom prerozdelení spoločných verejných financií.
Pripomeňme si "akcie zadarmo“: Vlaky zadarmo neboli zadarmo, ale chýbajúce príjmy z cestovného sa zadotovali zo štátneho rozpočtu. Ďalej dovolenkové poukazy. Občania nemali dovolenku zadarmo, ale sami sebe si ju zaplatili z peňazí v štátnom rozpočte. Podobne to bolo s Národnou pokladničnou lotériou. Štát obyvateľom rozdal za pokladničné bloky 120 000 eur. Nebola to však lotéria. Pri lotérii si obyvatelia kupujú lósy. Tu tak nebolo. Nikto nekupoval žiadne lósy.
Niečo, čo je zadarmo, svojou podstatou siaha do minulého spoločenského zriadenia alebo do súčasnej predstavy o štáte blahobytu. Ani v minulom spoločenskom zriadení byty, zdravotníctvo či školstvo neboli zadarmo, platili si ich všetci občania a podniky príspevkami do štátneho rozpočtu.
Volebná korupcia či propaganda?
Najnovší nápad, aby si občania sami sebe zaplatili za účasť vo voľbách, by mohol mať trestnoprávny dosah. O tomto jave hovorí napríklad Trestný zákon v paragrafe 336a. Citujme z neho: „Kto priamo alebo cez sprostredkovateľa poskytne, ponúkne alebo sľúbi úplatok tomu, kto má právo voliť, zúčastniť sa na referende alebo na ľudovom hlasovaní o odvolaní prezidenta Slovenskej republiky, aby a) volil alebo hlasoval určitým spôsobom, b) nevolil alebo nehlasoval určitým spôsobom, c) nevolil alebo nehlasoval vôbec, alebo d) sa nezúčastnil volieb, referenda alebo ľudového hlasovania o odvolaní prezidenta Slovenskej republiky, alebo z tohto dôvodu priamo alebo cez sprostredkovateľa poskytne, ponúkne alebo sľúbi úplatok inej osobe, potrestá sa odňatím slobody až na dva roky.“
Paradox je v tom, že istá časť slovenských poslancov nevie, čo sú to základy fungovania ekonomiky, práva a štátu. V niektorých mestských štátoch v antickom Grécku dostávali chudobnejší občania poukážky zvané taboly. Za ne dostávali v pokladniciach divadiel lístky na predstavenie. Zdôrazňujem, že len tí chudobnejší. Tým sa v starom Grécku vyrovnávali sociálne rozdiely. Poukážky do divadla nedostávali všetci.
Na Slovensku: Čím vyššie dane, tým viac sa dá obyvateľom rozdávať a vyvolávať dojem „my politici sme dali“. To nie je nič iné ako manipulácia a politická propaganda založená na falošných správach. Bohužiaľ šíria sa.
Podľa názoru zástancov ekonomiky voľného trhu javy spojené so štátnymi vplyvmi, s receptami na lieky politikov podplácajúcich potenciálnych voličov, sú deštruktívne voči bežným vzťahom v spoločnosti a aj celkovo voči hospodárstvu. To by mali mať na pamäti naši politici v tomto hektickom predvolebnom období plnom bizarných poslaneckých návrhov.