Existujú krajiny, kde súkromná osoba nemá legálny prístup k strelnej zbrani. Často to platí v autoritárskych režimoch, príkladom môže byť Čína. Z liberálnych režimov má prísne pravidlá Japonsko. Súkromná osoba nemôže vlastniť krátku guľovú zbraň.
Ako perličku možno uviesť, že Japonsko normálne nepovoľuje ani svetovým štátnikom, aby si priniesli ozbrojenú ochranku. V Európe má prísny režim Veľká Británia. Polícia chodí neozbrojená, právo zasahovať so strelnou zbraňou majú len špeciálne zložky. Poľovníci zbrane majú, pištole však bežný občan takmer nemá možnosť dostať. Viac zbraní sa nachádza vo Francúzsku či Fínsku, najliberálnejšie je azda Rakúsko.
V Nemecku sú pomerne aktívne strelecké kluby (aj páchateľ známej tragédie v Erfurte sa dostal k strieľaniu týmto spôsobom). Obmedzené je však nosenie zbraní. A, mimochodom, napríklad v Nemecku sú zakázané aj boxery či verejné nosenie nožov s dlhou čepeľou.
Slovensko aj Česká republika majú veľmi voľné pravidlá. Zákony oboch republík umožňujú bez vážnejších prekážok nielen vlastniť, ale aj nosiť zbraň. Preto je možné, aby ozbrojení chodili napríklad taxikári. V tomto sú Čechy a Slovensko pomerne výnimočné dokonca aj v postkomunistickom priestore. V Rusku, ale napríklad aj v „divokom južanskom“ Rumunsku či Bulharsku nie je držanie zbraní zďaleka také jednoduché.
Vysoký počet zbraní má svoje dôsledky. Pondelkový masaker je jednorazovým rozsahom výnimočný, prekonala ho iba vražda gangu tzv. pápayovcov v roku 1999. K menším tragédiám však dochádza často. Žiarlivý druh zavraždí družku, k streľbe dôjde po susedskej hádke. Rozšírené je samotné ohrozovanie zbraňou, často legálne držanou.
Inak je pomerne zaujímavé, ako málo sa o problematiku zaujímajú médiá. Napriek vášnivému záujmu o organizovaný zločin sa málo informuje o príbuzných faktoch, ako napríklad o zbraňovom režime. Samozrejme, v súvislosti s masovými vraždami v amoku sa diskutuje o prijatí prísnych celoeurópskych pravidiel. Zatiaľ iba diskutuje. Určitú harmonizáciu legislatívy diktuje Schengenská zmluva. Navyše európska legislatíva smernicou z roku 1991 stanovuje určité štandardy, no regulácia je dominantne na národných vládach.
Tou druhou oblasťou regulácie je širší režim obehu strelných zbraní v spoločnosti. Ak existuje veľký počet mestských polícií, súkromných bezpečnostných služieb a podobne, ktoré sú často ozbrojené, zvyšuje sa riziko prieniku zbraní do verejnosti a štát si musí rozmyslieť, či toto riziko neznižovať. Ešte dôležitejšia je kontrola narábania so zbraňami, strelivom, ale aj s výbušninami. V Británii napríklad špeciálne zložky majú spočítaný každý náboj. Ani jeden sa nemôže „stratiť“. Je to situácia dosť odlišná od slovenskej, kde je pohyb materiálu oveľa voľnejší.
Slovenské ozbrojené zložky pracujú vo veľmi voľnom režime. Dôraz sa kladie na demonštráciu sily či kovbojské akcie (vytváranie kománd „kukláčov“, ktoré zasahujú takmer všade, čo je slovenské špecifikum), menej na tvorbu pravidiel a trpezlivú prácu. Rozhodne je ešte čo doťahovať.
Novinári môžu pomôcť tým, že sa budú napríklad pýtať, koľko zbraní je vlastne na Slovensku aspoň oficiálne v obehu, v jednotlivých kategóriách. A tiež tým, že sa dôrazne budú pýtať „poameričteného“ ministra vnútra, na základe akej odbornej analýzy rozhodol o vyzbrojení bežných hliadok škorpiónmi.