Premýšľanie o našom národnom detstve umocnila posledná vláda, ktorá opravila a renovovala rozpadávajúci sa hrad, ktorý stojí na veľkomoravskom štátnom a cirkevnom centre, teda s miestom, ktoré je bytostne späté s počiatkami nielen kultúry, ale aj tradície našej slovenskej štátnosti. Je potom len logické, že na obnovenom nádvorí osadila pamätník tejto štátnosti – sochu kráľa Svätopluka.
Je to pekná symbolika a niektoré polemiky vznikajú len z nedostatočných vedomostí, z nechuti priznať si, že tak málo vieme o dobe, keď sa začínali naše národné a kultúrne dejiny. Kus kovu či kameňa stvárnený do umeleckej podoby má iste svoju estetickú hodnotu.
No skutočný zmysel, akési posvätenie, mu dáva idea, symbolika, tradícia, ktorá sa k takémuto dielu viaže. Nie inak je to aj s pamätníkom kráľa Svätopluka. Je to osobnosť, s ktorou sú zviazané celé naše slovenské dejiny. Je to vlastne jediná kontinuitná historická tradícia Slovenska a Slovákov doložená a zapísaná v pevných prameňoch od 11. storočia.
Prečo práve k osobnosti Svätopluka vznikla tradícia, obzvlášť silná u Slovákov? Z dobových prameňov vieme, že hneď po jeho smrti vznikli o ňom legendy a rôzne rozprávania tak u Maďarov, Chorvátov i Čechov, ba aj v ďalekej Byzancii. Mnohí ho chválili, nepriatelia hanili. Tak to v živote býva.
Na Slovensku ľudoví speváci igrici šírili dva typy povestí. Po prehratej bitke (hoci on zomieral ako víťaz, neporazený) vraj zakopal meč, zabil koňa a vstúpil do kláštora mníchov na Zobore. Iný typ povesti predstavoval archetyp, ktorý poznáme z iných európskych krajín: Svätopluk sa po prehratej bitke stratí medzi svojím vojskom a odíde.
Potom sa už len fabuluje, že príde s vojskom na pomoc svojmu ľudu, keď mu bude najhoršie. Je to typ povesti, ktorá robí svojho hrdinu nesmrteľným. Je to najvyššia pocta. Svätopluk ju dostáva preto, že na dnešnom Slovensku zriadil kráľovstvo (,,regnum") a úspešne tu vládol.
Víťaznými bitkami pripojil mnoho okolitých krajín a vybudoval tak veľkú slovanskú ríšu v strednej Európe, aká nikdy predtým ani potom nevznikla. Dal ju pod ochranu Svätej stolice a lateránska diplomacia zaradila Svätopluka na roveň ostatným európskym kráľom. Zároveň zriadila biskupstvo v Nitre a Svätopluk arcibiskupovi Metodovi dal pod správu všetky kostoly a kňazov, aby sa šírilo a mohutnelo kresťanstvo ako pevná ideológia štátu.
Nie je zrejme náhodou, že dobové veľkomoravské pramene poznajú len tri topografické názvy podľa mena: Nitra, Devín a Bratislava. My Slováci teda kráčame po tej istej zemi – po krajine Svätoplukovej, po krajine, ktorú žehnali ruky dvoch múdrych mužov – sv. Cyrila a sv. Metoda.
Dve veľkomoravské tradície ruka v ruke – svätoplukovská ako tradícia štátnosti a cyrilo-metodská ako tradícia kultúry a náboženstva – sprevádzali Slovensko a Slovákov po ich historickej ceste až po dnešné dni. Každá generácia tak do nich načierala v zápase o dotváranie národa, v túžbe mať svoj štát. Pravda, vždy sa našli aj opozičníci či znevažovatelia.
Tak napr. s nástupom marxizmu do historiografie Svätopluk bol vyhlásený za ,,kolaboranta", za prisluhovača Nemcov, za spolupracovníka pápeža. Niektorí sa domnievali, že s jeho vládou sme prišli o možnosť písať azbukou a byť vo východnej cirkvi. Čo dnes chcú bojovníci proti Svätoplukovi – to neviem. Sú anonymní. Nenapísali nijaký program a nepodpísali sa. Ak im ide len o to, či bol kráľ a aký symbol používal, to som vysvetlil vo svojej knihe Svätopluk a podoprel historickými dokladmi. Nech čítajú.