Vyvoláva ju demagogické zdôrazňovanie jeho zásluh, ktoré na rozmachu krajiny bez sporu mal, ale aj posunutie do pozície akoby prvého slovenského kráľa. Tým sa stáva vhodným predstaviteľom slovenskej štátnosti, čo má prezentovať jeho jazdecká socha na čestnom nádvorí Bratislavského hradu.
Ak sme hovorili o termíne, ku ktorému sa tento posun Svätopluka na slovenského kráľa viaže, treba si, žiaľ, uvedomiť, že to bol termín parlamentných volieb 12. júna t.r., keď celé úsilie o postavenie Svätopluka na národný piedestál vrcholilo. Tým dostala celá záležitosť politický charakter.
Mrzí ma to, pretože ako historička hodnotím jeho postavu ako jednu z najvýznamnejších a celá kampaň akoby mu uberala na cene. Nechcem tu už opakovať, čo som na iných miestach povedala alebo napísala, že písomné pramene ho označujú ako knieža a nie ako kráľa, hoci v tom čase boli tieto pojmy ešte neustálené, ale označujú ho ako knieža moravské, knieža Moravanov. Nemôžeme ho preto s pokojným svedomím vyhlasovať za slovenského kráľa.
Nie je to ani tak dávno, keď niektorí kolegovia písali o Veľkej Morave ako o spoločnom štáte Čechov a Slovákov, čo tiež nebolo celkom správne, lebo išlo o Moravanov a Slovienov (našich predkov), a naraz im toho Svätopluka jednoducho vezmeme? Moravania nie sú takí bojovní, ale aj oni majú svoju Maticu moravskú a nie že by nám chceli naše historické postavy brať, ale svoje si nedajú.
Nepovažujem preto za veľmi šťastné a premyslené to, čo sa na Bratislavskom hrade v predvečer volieb odohralo. Okrem toho nie som celkom presvedčená, že sa Slováci skutočne tak veľmi zaujímajú o svoju históriu, prinajmenej im ju niekto musí približovať. S tým by sa však malo začať už od útleho veku zaujímavým spôsobom a nie prikazovaním.
Príkladom, ako ju priblížiť národu, sú napr. slávnosti na odkrytom veľkomoravskom dvorci v Ducovom pri Piešťanoch, kde jeho bádateľ A.¤Ruttkay z Archeologického ústavu SAV viackrát úspešne organizoval slávnostné stretnutie pre verejnosť. Lokalita však v súčasnosti pre nedostatok financií chátra. A potom je tu Devín, samozrejme, ku ktorému sa viaže ešte štúrovská tradícia. Jedna lastovička však nerobí leto.
Prečo napríklad Matica slovenská neorganizuje zájazdy do Zalaváru – Blatnohradu, sídla Pribinu a Koceľa, kde sa viackrát zastavil a zotrval Konštantín, a najmä Metod na svojich cestách do Ríma. Výskum tam uskutočňujú Maďari, ale o to viac by to mohlo byť zaujímavé. V lokalite sa nachádza menší pomník Konštantína a Metoda, ktorý financovali a postavili Bulhari, veľmi si ceniaci činnosť oboch bratov. Naši návštevníci by tam mohli dať aspoň veniec, tak ako to robia napr. Maďari v Kežmarku a inde.
My sme taký zájazd uskutočnili ešte roku 1990 do Traismaueru v Rakúsku, kde bol pokrstený Pribina, a všetci boli nadšení. Možno by sme tak pomohli dobehnúť vývoj a nemuseli by sme sa správať, akoby sme boli ešte v 19. storočí. Cesta, ako sa stať moderným národom, spočíva práve v zbavení sa komplexov, ktoré sú u nás aj dôsledkom silnej maďarizácie, ale nie v ich pestovaní kultovým spôsobom.