Tento názor sa zdá, prihliadnuc na naše skúsenosti s účasťou na referendách, výrazne menšinový. Druhý pohľad hovorí, že vzhľadom na históriu referend na Slovensku, keď jediné úspešné referendum o vstupe Slovenska do Európskej únie v roku 2003 prešlo len s odratými ušami, je každé ďalšie len zbytočným vynakladaním financií.
Bez ohľadu na to, ku ktorému názoru inklinujete, nie je na škodu krátko si zopakovať históriu realizovaných referend na Slovensku. Už prvé referendum po vzniku Slovenskej republiky – tzv. Ľuptákovo – o preukazovaní pôvodu peňazí v roku 1994 naznačilo, ktorým smerom sa bude využívanie tohto inštitútu na Slovensku uberať. Politická strana v rámci svojej sebastrednosti usúdila, že jej agenda má kľúčový význam pre krajinu a je hodná presadenia vo všeľudovom hlasovaní.
Slovenská verejnosť však mala na závažnosť predloženej témy iný názor. Pätinová účasť voličov bola prvou fackou politickej strane, za ktorou, s jednou výnimkou, nasledovali ďalšie štyri. Neboli však tieto facky skôr neškodnými frčkami do nosa, ktoré v konečnom dôsledku posmelili ďalších politikov využiť referendum rovnakým spôsobom?
Politické strany rýchlo pochopili, že presadenie referenda je pre ich stranícku kasu najjednoduchším spôsobom, ako zaplniť médiá svojou agendou umne prepletenou so značkou politického subjektu. Čo si môže politická strana želať viac, ako sa dostať do stredu celospoločenských diskusií? Existencia dlhého zoznamu politikov, ktorí na neúspešných referendách politicky profitovali, dáva tomuto pohľadu jednoznačne za pravdu.
Prečo by politici nevyužili referendum, keď cesty k jeho vypísaniu sú také blahosklonne schodné? Veď v prípade, ak sa to nedá zariadiť elegantne cez uznesenie Národnej rady, existuje aj druhá možnosť. Zbieranie podpisov občanov pod petíciu, aj keď logisticky náročnejšie, je zároveň efektívnym nástrojom oslovenia potenciálneho voliča a plní funkciu inovovaného dvíhania moci z ulice. Po úspešných prípravách neúspešného referenda už stačí politickým stranám urobiť posledný krok – prísť pred verejnosť s hodnoverným dôvodom, prečo to opäť nevyšlo.
V tomto kontexte preto treba vnímať aj prichádzajúce referendum. Odhliadnuc od esencie aktuálneho referenda, ktoré tvorí guláš zásadných, triviálnych a úsmevných otázok, ničím sa nelíši od svojich predchodcov. Preto ho aj čaká rovnaký osud. Richard Sulík si v súčasnosti odkrúca povinnú jazdu, ako daň za prekvapujúci volebný úspech. S predstieraným optimizmom a povestným šarmom sa snaží dosiahnuť dôstojnú prehru, zatiaľ čo koaliční partneri sa od tohto neželaného predvolebného dedičstva rozhodne dištancujú.
Ešte pretrpieť dva týždne nepríjemných otázok novinárov po referende a SaS si môže navzájom gratulovať k zavŕšeniu výhodného obchodu. Neúspešné referendá neuškodili v minulosti ostatným politikom a nie je dôvod si myslieť, že Richard Sulík je výnimkou. Kedy bude nasledovať ďalšia časť tohto rozporuplného seriálu? Jeho relatívna jednoduchosť a zároveň efektívnosť napovedá, že skoro.