Odovzdanie úradu prebieha korektne, hoci končiaci a nastupujúci prezident sú úplne odlišní. Napriek tomu nedôvera k Zemanovmu tímu vedie ten Pavlov, aby sa usadil v oficiálnych priestoroch, až keď budú skontrolované kvôli možným odpočúvaniam.
Do práce sa však Pavel pustil už pred zložením sľubu. Stretol sa s premiérom, predsedami parlamentných komôr aj so zástupcami opozičného hnutia ANO. Prebehli tiež stretnutia so šéfmi významných inštitúcií. Čerstvý prezident už stihol navštíviť dva regióny s najnižšou životnou úrovňou, v ktorých prehral s Andrejom Babišom – Karlovarský a Úsťanský kraj.
Ešte výraznejšie kroky urobil Pavel na medzinárodnej scéne. Prebehli kontakty s prezidentmi troch okolitých krajín, niekoľko dôležitých telefonátov a objavil sa aj na mníchovskej bezpečnostnej konferencii. Tam vzbudil rozruch varovaním, aby sme sa neupínali k predstave skorého konca ukrajinskej vojny. Ako niekdajší vojak, bývalý náčelník generálneho štábu a neskôr predseda vojenského výboru NATO Pavel vie, aká je vojna zradná a náročná. Romantickými víziami netrpí a hovorí aj o význame diplomacie. Zároveň však drukuje vstupu Ukrajiny do NATO aj do EÚ, rovnako ako jej ďalšiemu vyzbrojovaniu.
Pavel chce byť prezidentom všetkých, čo znamená počúvať nielen sympatizantov vládnej koalície, ktorá ho pred voľbami podporila, ale aj opozície. Všetkým sa však zavďačiť nemôže. Iba ak by sa pokúsil byť aspoň do budúcnosti mediátorom medzi vládou a opozíciou.
Zatiaľ čo Václav Klaus sa sústredil na kritizovanie Európskej únie a Miloš Zeman na rozvoj vzťahov s Čínou, s Ruskom a ďalšími postsovietskymi republikami, u Pavla sa predpokladá návrat k Havlovej zahraničnej politike, v ktorej významnú úlohu budú hrať hodnoty (vrátane ľudskoprávnych) a transatlantické partnerstvo. Naopak sa povráva, že by mohlo dôjsť k útlmu vysegrádskej spolupráce, pretože Praha si nerozumie s Budapešťou.
Ťažšie to bude mať Pavel v domácej politike. Chce byť prezidentom všetkých, čo znamená počúvať nielen sympatizantov vládnej koalície, ktorá ho pred voľbami podporila, ale aj opozície. Dá sa tušiť, že ich náreky budú silnieť priamo úmerne tomu, ako sa Fialov kabinet chystá hýbať daňami, reformovať sociálne dávky či dôchodkový systém.
Zaťažkávacou skúškou nového prezidenta bude novela dôchodkového zákona, ktorá výrazne znižuje júnovú valorizáciu penzií. Minulý týždeň sa o ňu strhla ostrá bitka v snemovni a až sa s ňou popasuje aj Senát, pristane na podpis Pavlovi. Môže ju nepodpísať, čo by však bolo alibistické a na jej platnosti by to nič nezmenilo. Keď podpíše, dá tým najavo, že vníma väčšinovú politickú vôľu aj zlý stav verejných financií. Keď použije veto, môže to vysvetliť pošliapaním parlamentných procedúr vládou alebo nízkou životnou úrovňou seniorov.
Všetkým sa však zavďačiť nemôže. Iba ak by sa pokúsil byť aspoň do budúcnosti mediátorom medzi vládou a opozíciou. Keby „držal vždy basu“ len so stredopravicovou koalíciou, sťažil by si úlohu v okamihu striedania vlád a možného nástupu opozície k moci v roku 2025.
Nie je náhoda, že Pavel dobre vychádza so Zuzanou Čaputovou. Aj ona je „občianskou“ prezidentkou, ktorá si rešpekt politikov musela vydobyť. Možno Pavlovi poskytne pár cenných rád. Dôležité je, aby bol empatický a všímal si, čím spoločnosť žije.
Zároveň sa však musí naučiť mocenskej abecede, aby si ho skúsení stranícki politici ľahko nenatreli na chlieb. Ochotu učiť sa Pavel má a v jeho prospech, v porovnaní so Zemanom, hovorí aj výborná kondícia. Zostáva len nesklamať veľké očakávania, ktoré ho sprevádzajú.