Teraz sa po prvý raz stalo, že vo voľbách dokázala opakovane zvíťaziť stredopravicová strana. Tento zlý výsledok dokresľuje fakt, že do švédskeho parlamentu sa prvý raz dostala krajne pravicová protiimigrantská strana.
Prečo je to také dramatické? V roku 1936 napísal americký novinár Marquis Childs slávnu knihu s titulom Švédsko: Stredná cesta. Childs prezentoval Švédsko s jeho sociálnodemokratickým režimom ako počestnú tretiu cestu medzi dvoma extrémami predstavovanými Spojenými štátmi a Sovietskym zväzom. Švédsko bolo krajinou, ktorá účinne spojila rovnostársku redistribúciu s demokratickou vnútornou politikou. Najneskôr od 30. rokov minulého storočia bolo pre celý svet ukážkovým príkladom sociálnej demokracie, príbehom jej skutočného úspechu. Už ním nie je.
Čo po New Labour?
Medzitým sa 25. septembra 2010 v Británii stal vodcom Labouristickej strany Ed Miliband, ktorému sa pôvodne nepripisovali veľké šance. Za Tonyho Blaira sa Labour Party pustila do radikálnej premeny pod heslom „New Labour“. Blair argumentoval tým, že strana by tiež mala ísť strednou cestou – nie medzi kapitalizmom a komunizmom, ale medzi bývalým sociálnodemokratickým programom znárodňovania kľúčových odvetví ekonomiky a ničím neobmedzenou nadvládou trhu. Bola to úplne iná stredná cesta, akou išlo Švédsko od 30. rokov.
Keď dala Labour Party prednosť Edovi Milibandovi pred jeho starším bratom Davidom, ktorý bol jedným z kľúčových Blairových spojencov, v Británii aj inde to interpretovali ako zavrhnutie Blaira a návrat k o niečo viac sociálnodemokratickej (viac švédskej?) Labour Party.
Ed Miliband napokon o pár dní neskôr v prvom prejave na labouristickej konferencii zmenil svoje stanovisko a znovu potvrdil „centristickú“ orientáciu strany. Svoje vystúpenie však zlepšil narážkami na dôležitosť „férovosti“ a „solidarity“. Povedal: „Musíme odhodiť staré myslenie a postaviť sa za tých, ktorí sú presvedčení, že život je viac ako konečný súčet vo finančnej bilancii.“
Posun smerom do centra
Čo nám hovoria tieto dve správy o budúcnosti sociálnej demokracie? Korene sociálnej demokracie – ako hnutia a ideológie – sa obyčajne (a asi správne) prisudzujú Nemecku konca 19. storočia, v „revizionizme“ Eduarda Bernsteina.
Podstatou jeho argumentácie bolo, že len čo „robotníci“ získajú všeobecné volebné právo (čím myslel volebné právo mužov), budú môcť využiť voľby na to, aby ich strana – sociálnodemokratická SPD – získala prístup k úradom a prevzala vládu. Len čo by SPD získala parlamentnú moc, mohla by „uzákoniť“ socializmus. A preto, uzatváral Bernstein, sú reči o povstaní ako ceste k moci zbytočné a vlastne hlúpe.
Ako mal vyzerať socializmus podľa Bernsteina, bolo v mnohých ohľadoch nejasné, ale vtedy ešte podľa všetkého zahrňoval znárodnenie kľúčových odvetví hospodárstva. Od tých čias sú dejiny sociálnej demokracie ako hnutia pomalým, ale ustavičným pohybom smerom od radikálnej politiky k veľmi centristickej orientácii.
Rozchod s Marxom
Svoj teoretický internacionalizmus tieto strany zavrhli roku 1914, keď sa postavili za svoje vlády pri vypuknutí prvej svetovej vojny. Po druhej svetovej vojne zasa podporili Spojené štáty v studenej vojne proti Sovietskemu zväzu. A v roku 1959 na svojej konferencii v Bad Godesbergu SPD úplne zavrhla marxizmus. Vyhlásila, že „zo strany robotníckej triedy sa Sociálnodemokratická strana stala stranou ľudu“.
Program, ku ktorému v tom čase dospela SPD a ďalšie sociálnodemokratické strany, bol sociálny kompromis nazývaný „štát blahobytu“ alebo „sociálny štát“. Pokiaľ ide o jeho hlavný cieľ, v období veľkej expanzie svetovej ekonomiky v 50. a 60. rokoch bol celkom úspešný. A vtedy zostávali zmienené strany „hnutím“ v tom zmysle, že sa vo svojich krajinách tešili aktívnej podpore a dôvere veľkého množstva ľudí.
Koniec zlatej éry sociálnej demokracie
Keď však svetová ekonomika vstúpila v 70. rokoch do dlhého obdobia stagnácie a vo svete začala dominovať neoliberálna „globalizácia“, sociálnodemokratické strany pokračovali vo svojom pohybe ďalej. Prestali zdôrazňovať sociálny štát a začali obhajovať iba mäkšiu verziu nadradenosti trhu. To bola v kocke Blairova „New Labour“. Švédska strana vzdorovala tomuto posunu o niečo dlhšie ako ostatné, ale nakoniec tiež podľahla.
Dôsledkom toho však bolo, že sociálna demokracia prestala byť „hnutím“, ktoré by dokázalo získavať výraznú dôveru a podporu veľkého počtu ľudí. Stala sa volebnou mašinériou, ktorej už chýbala vášnivosť dávnych čias. Hoci už nie je hnutím, zostává kultúrnou preferenciou. Voliči chcú stále slabnúce výhody sociálneho štátu. Pravidelne protestujú, keď prídu o ďalšiu z výhod, čo sa dnes deje dosť pravidelne.
Nakoniec pár slov o vstupe krajne pravicovej antiimigrantskej strany do švédskeho parlamentu. Sociálni demokrati sa nikdy veľmi nezastávali práv etnických a iných „menšín“ – a ešte menej práv imigrantov. Sociálnodemokratické strany majú vo všetkých krajinách sklon stať sa stranami príslušnej etnickej väčšiny brániacej „svoj vlastný dvorček“ pred ostatnými pracujúcimi, ktorých vnímajú ako hrozbu pre svoje mzdy a zamestnanosť. Solidarita a internacionalizmus boli heslá, ktoré sa hodili, keď nebola na obzore konkurencia. Švédsko s týmto problémom až donedávna nemuselo bojovať. A keď už teraz musí, časť sociálnodemokratických voličov sa jednoducho presťahovala ku krajnej pravici.
Má sociálna demokracie budúcnosť? Ako kultúrna preferencia áno. Ako hnutie nie.