Ak je tento poriadok stabilný, môžeme si všimnúť, že z politiky miznú idey. Keď, naopak, začne kolísať a objavia sa v ňom trhliny, naraz sa myšlienky či vízie vynárajú. Idey v politike, ich vytrácanie a znovu vynáranie závisia od premien základnej situácie. Určite vždy existujú nejaké heslá, ktoré sa vyroja pred voľbami, ale to nie sú politické idey. Sú to figové listy, ktorými politické strany zakrývajú to, že od nich nemáme čakať viac, ako udržovanie daného usporiadania vecí.
Nástup červených konzervatívcov
V časoch stability sa preto ľavica veľmi nelíši od pravice. Lenže s tým, že ľavica vyvoláva väčší pocit sklamania. Jej stúpenci a voliči, hoci nevedomky, stále dúfajú, že reči o sociálnej spravodlivosti nie sú iba predvolebným trikom. Iné to je, keď nastanú problémy a prichádza kríza. Pravica sa potom snaží vytvoriť nové vízie, ako veci zmeniť, aby, ako hovoril Tancredi v románe Leopard talianskeho spisovateľa Giuseppe Tomasi di Lampedusa, mohlo všetko zostať po starom.
Napríklad „červení konzervatívci“ (k nim patrí aj dnešný britský premiér David Cameron) prichádzajú s víziami novej spoločnosti oslobodenej od štátu, v ktorej vraj dôjde aj k decentralizácii bánk a k participácii chudobných na kapitáli. Ich vízia môže hocikoho pritiahnuť, pretože sa v nej skrýva nostalgia po stratenom svete údajne idylického malomestského a vidieckeho života.
V tejto situácii by sa dalo očakávať, že ľavica vystúpi s ideami, ktoré budú podobne odvážne ako napríklad vízie červených konzervatívcov. Niekedy to však vyzerá tak, že odvážne vízie má iba pravica, ktorá sa občas nerozpakuje hovoriť o obmedzení volebného práva a spochybňuje aj samotnú liberálnu demokraciu.
Nejde o to, že by ľavica nemala nijaké myšlienky. Záleží však na tom, či ich vôbec berie vážne a zápasí s prekážkami, ktoré bránia ich uskutočneniu. Zatiaľ si dostatočne jasne neuvedomila nepríjemnú skutočnosť, že už sa nedajú zladiť záujmy kapitálu (globálneho a finančného) s požiadavkami sociálneho štátu. Jej reči o sociálnom štátu nie sú veľmi presvedčivé, ak zároveň nehovorí o zásadnej reforme ekonomických podmienok.
Nové pravdy – idey
Ak vec stojí tak, že kapitál obmedzuje sociálny štát, potom z toho pre ľavicu vyplýva jediná logická odpoveď: v záujme zachovania sociálneho štátu treba obmedziť kapitál (napr. uskutočniť aspoň čiastočné zoštátnenie a následnú demokratizáciu bánk, ktorých záchrana bola zaplatená z peňazí daňových poplatníkov). Až potom by sa heslo sociálneho štátu stalo niečím viac ako vyprázdneným sloganom.
Keď sa hovorí o ideách, ľavica občas reaguje tvrdením, že ide iba o nejaké idealistické reči a že omnoho dôležitejšia je prax. Lenže ako sme videli na debakli minulého režimu, prax odpojená od ideí, resp. holý pragmatizmus a cynizmus sa obracia proti praxi. Tá sa mení na frašku predstierajúcu prax.
Ako dnes hovorí francúzsky ľavicový filozof Alain Badiou, treba urobiť platónske gesto a do hry pribrať „pravdy,“ ktoré sa nevynárajú z nejakého podsvetia, ale v určitých sociálnopolitických podmienkach. Tieto pravdy potom pôsobia ako výzva na to, aby sme sa z prostých prvkov daného poriadku stali subjektmi: naše konanie už nebude len kopírovať bezprostrednú situáciu, ale bude odpoveďou na určitú pravdu – ideu.
Hlavný problém ľavice spočíva v tom, ako svoje unavené heslá, ako je sociálna spravodlivosť, rovnosť, emancipácia, postaviť na také pravdy – idey, ktoré budú pôsobiť ako výzva na konanie. Súčasná ekonomická kríza vytvára podmienky, v ktorých by sa to nakoniec mohlo podariť.