V roku 1953 došlo vo východnom Nemecku k státisícovým štrajkom robotníkov, do ktorých sa zapojili stovky miest. Požadovali zrušenie výrobných kvót, voľby a pád vlády. Sovietska komunistická strana nariadila ich potlačenie a poslala na nich tanky a vojská. Bertolt Brecht na jej postup reagoval slávnou satirickou básňou, v ktorej sa pýta, či by pre vládu nebolo ľahšie zvoliť si nový ľud.
Tri roky nato došlo k vzbure maďarskej robotníckej triedy. Tá žiadala odsun vojsk, voľby straníckych funkcionárov a slobodu slova a tlače. Chruščov odpovedal tak, že do krajiny poslal 1 000 tankov, o polovicu menej ako neskôr do Československa, a národné povstanie násilne potlačil. V 80. rokoch sa rozpory prejavili v Poľsku. Štrajky odborov Solidarita, dosahujúce až desať miliónov, stihla ešte pred príchodom sovietskych vojsk potlačiť domáca Jaruzelského vláda.
Po rozpustení Sovietskeho zväzu garantovalo Rusko Ukrajine a ďalším bývalým sovietskym republikám, ktoré sa vzdali svojho jadrového arzenálu, územnú celistvosť a nezastrašovanie silou. Po revolúcii dôstojnosti alebo Euromajdane v roku 2014, keď ľud masovými demonštráciami odmietol budovať užšie vzťahy s Ruskom namiesto Európskej únie, Rusko dohodu porušilo. Zabralo polostrov Krym a podporilo vznik separatistických republík. Moskva na národ vzdorujúci jej kontrole poslala opäť tanky.
Ruský prezident Putin označil modernú Ukrajinu za „výtvor boľševického, komunistického Ruska“, keď Lenin a jeho spolupracovníci krajinu „rozdelili a odtrhli kúsky jeho vlastného historického územia.“ V dokumente Olivera Stonea zase uviedol, že Rusi a Ukrajinci sú jeden národ. Svojím postojom uprel ukrajinskému ľudu právo rozhodovať o svojej identite a ospravedlnil ním dobývanie jeho území, masové vraždenie obyvateľstva a etnocídu.
Na jednej strane sa Putin môže dovolávať obnovenia veľkého Ruska, na druhej zmocniť bohatých ukrajinských zdrojov. Putin sa teda nezbláznil. Jeho vojna je vypočítavým konaním vedeným mocichtivými a ziskuchtivými zámermi.
Ideologickými teóriami dotvára a ospravedlňuje svoje imperialistické ciele. Na jednej strane sa môže dovolávať obnovenia veľkého Ruska, na druhej zmocniť bohatých ukrajinských zdrojov – od ropy z Čierneho mora a ďalších nerastných surovín až po úrodnú pôdu. Putin sa teda nezbláznil. Jeho vojna je vypočítavým konaním vedeným mocichtivými a ziskuchtivými zámermi. Niet preto dôvodu, prečo by mal on alebo jeho okolie záujem pristúpiť na vyjednávania alebo mier, ak by nimi mali prísť o moc.
Scenáre o tom, že ide o obrannú vojnu, mu poskytujú veľký manévrovací priestor prispôsobovať sa situácii a nemusieť vojnu ukončiť. Preorientovanie ekonomiky na vojenskú výrobu a nedostatočný odpor z radov občanov mu to zatiaľ umožňujú. Po neúspechu dobytia Kyjeva pristúpil k prvej mobilizácii 300 000 brancov, ktorá môže pokračovať ďalej a zaplavovať Ukrajinu ruskými vojakmi. Vzhľadom na to, že nezadefinoval ciele vojny, nedokáže ani povedať, čo by považoval za víťazstvo.
Ríše vedené historickou krivdou končili v minulosti porážkou a premenou na republiky. V 19. storočí bolo druhé francúzske cisárstvo po imperiálnych výbojoch porazené a zmenilo sa na republiku. V 20. storočí bola porazená nemecká Tretia ríša, ktorá začala dobyvačné vojny v Európe, a stala sa republikou. 21. storočie by mohlo byť storočím, keď k tomu dôjde aj v Rusku. Bude sa musieť vzdať obrazu imperiálnej mocnosti, ktorá dobýva „bývalé ruské územia“ a ktorá sa necíti viazaná zmluvami a medzinárodným právom.
Hneď ako sa rozšíri povedomie o tom, že vojna je prehratá, Putinovo okolie začne hľadať východisko. V tej chvíli by sa im mali ponúknuť bezpečnostné záruky, aby sa Rusko necítilo izolované, ale bolo zapojené do nového povojnového bezpečnostného systému. Tak, aby nemohlo pociťovať obavy z útoku nepriateľa, ale malo záujem a podiel na spoločnej veci.